Jn 5, 1-15

Bratia a sestry, čo je to ľahostajnosť?

Podľa slovníka ľahostajnosť je nevšímavosť k okoliu, osoby, či veci. Tento postoj vyplýva z nezáujmu o svoje okolie.  Toľko slovník k významu tohto slovíčka.

O ľahostajnosti rozpráva aj dnešné evanjelium, ktoré sme si práve prečítali. To, čo charakterizovalo ľudskú ľahostajnosť v Jánovom evanjeliu, bol závod o prvý vstup do liečivej vody jazera. Ľudia verili, že anjel zostupujúci do jazera zvíri vodu a kto prvý vstúpi do tejto vody, bude uzdravený. A tak sa pri liečivom jazere zvádzal boj o prvý vstup do vody.

Ako sme si mohli všimnúť šance nemali všetci rovnaké. Pri jazere sedeli trpiaci – chorí, slepí, chromí…  a predsa každý bojoval zo všetkých síl. Bol to bezohľadný – priam neľudský boj. A do tejto situácie konkurenčného „boja“ vstúpil Ježiš. On si všimol toho, ktorý bol úplne bez šance. Tento nešťastník čakal na pomoc od iného človeka.

K uzdraveniam v jazere dochádzalo zriedkavo. Nie preto, že voda sa zvírila iba raz za čas, ale preto, že ľudia si boli konkurentmi a nepriateľmi. Nevedeli byť k sebe navzájom ľudský.

Ježiš uzdravil len jediného človeka – nekonalo sa žiadne hromadné, neľkolepé uzdravenie všetkých chorých. Ježiš zvíril hladinu ľudského nezáujmu a ukázal nám, že najväčšou chorobou v ktorejkoľvek dobe nie sú telesné postihnutia, ani civilizačné ochorenia, ale najväčšou biedou sveta je nedostatok záujmu, nedostatok skutočnej ľudskosti v nás. Kristus chce aj dnes „zvíriť“ hladinu ľudskej ľahostajnosti.

Všetci dobre vieme, že ľahostajnosť môže rozložiť nielen rodinu, ale celú ľudskú spoločnosť. Hlavne vtedy, keď nevidíme problémy druhého človeka – veď niekto sa postará… Nevadí nám, že okolo našich dedín ľudia sypú odpadky, že v parkoch mladí berú drogy, že na uliciach vyčíňajú vandali, že politici kradnú a klamú… Kedysi si museli ľudia na dedinách viac pomáhať, inak by neprežili. Dnes sa oddeľujeme vysokými plotmi, zatvárame svoje brány, dvere, mysle i srdcia pred problémami okolo nás. Kto ich však za nás vyrieši?

Asi by sme nemali žiť tak plytko, ľahostajne, bez záujmu o svet okolo nás. Viem, že ľahostajnosť môže byť reakciou na sklamanie, bezmocnosť alebo utrpenie. Viktor Frankl hovorí: „Práve tam, kde nemôžeme meniť situáciu, treba meniť nás samých, a síce rásť, dozrievať a prerastať seba samých. Môžeme tak konať až do smrti. Aj život, ktorý sme zdanlivo premárnili, je možné ešte spätne naplniť zmyslom. Tým, že práve v tomto sebapoznaní prerastieme sami seba“.

Elie Wiesel spomína legendu o jednom rabínovi. Povrávalo sa o ňom, že vraj každé ráno vystupuje do neba. Samozrejme, našli sa takí, čo týmto zvestiam nedôverovali. Jeden človek sa odhodlal, že rabína bude sledovať, všetko preskúma a snáď sa mu podarí odhaliť niečo, čo zruinuje falošnú fámu svätosti. So svojím zámerom sa zveril ostatným. Raz ráno číhal na rabiho. Rabi vyšiel zo svojho domu a smeroval k lesu. Cestou zbieral raždie a nakoniec vošiel do chatrče istej ženy, nevládnej stareny. Keď sa rabi o ňu postaral, vybral sa na spiatočnú cestu. Keď sa vrátil naspäť aj zvedavec, čakali ho mnohí nedočkavci, aby sa ho spýtali: „Čo si videl? Je pravda, že rabi vystupuje do neba?“ On im odvetil: „Nie. Náš rabi vystupuje ešte vyššie.“

Bratia a sestry, táto legenda je akoby v protiklade voči príbehu z evanjelia. Oproti ľudskej ľahostajnosti, kladie záujem rabiho o bezvládnu starenu. Oproti ľahostajnosti nás všetkých sa kladie rabínov život podľa Evanjelia. Oba príbehy spája existencia človeka v núdzi, čo potvrdzuje Ježišove slová, že núdzni budú neustále medzi nami (Mt 26, 11; Jn 12, 8). Narážame na nich každý deň. A nemusí to byť iba nevšímavosť, či ľahostajnosť ktorú prejavíme. V dnešnej dobe viac narážame na ľudí, ktorí sú núdzni po ľudskej blízkosti…

Aj počas tohoto týždňa hľadajme príležitosti ako prekonať svoj egoizmus a ľahostajnosť. Určite i v našom okolí je niekto, kto čaká, že mu otvoríme brány svojho vnútorného hradu a poskytneme pomoc. Pretože ak chceme nasledovať Ježiša, nemôžeme byť ľahostajní, lebo opakom lásky nie je nenávisť… Opakom lásky je ľahostajnosť.