Lk 10, 25-37

Bratia a sestry,

ľudia sa nás, kňazov, dosť často pýtajú: Čo mám robiť v takej alebo onakej situácii? Čo o tom hovorí cirkev? Porušil som prikázanie, keď som spravil to, či ono? Ľudia chcú od iných počuť odpoveď a dostať inštrukcie, čo je dobré a čo zlé, ako viesť svoj život, čo robiť a ako sa rozhodnúť… alebo sa chcú len utvrdiť v tom, že to čo urobili bolo správne…

V dnešnom evanjeliu o milosrdnom Samaritánovi, znalec zákona prišiel za Ježišom a spýtal sa ho, aby ho pokúšal: „Čo mám robiť, aby som bol dedičom večného života?“ (Lk 10, 25).

Čo mám robiť? – pýta sa znalec zákona. Pán Ježiš vo svojej odpovedi najprv poukazuje na zákon. Vie, že zákonníci sú zameraní jedine na zákon a že hovoriť so zákonníkom o niečom viac než o zákone by bolo mlátením prázdnej slamy.

No čoskoro sa presviedča, že tento človek je predsa len iný, než bežný typ zákonníkov, s ktorými sa doteraz stretal. Na tomto badá ochotu ísť do hĺbky, ísť takpovediac nad zákon. A tak Ježiš zákonníka po otázke: Kto je môj blížny? – akoby vzal za ruku a vedie ho hlbšie. Vedie ho do dobrodružstva vnútornej cesty obrátenia. Na priamu otázku mu však nedáva priamu odpoveď. Namiesto toho mu rozpovie príbeh pomocou ktorého má zákonník sám zistiť, kto je jeho blížnym… Príbeh sám o sebe nie je ani násilný ani manipulačný. Používa fakty, ktoré si zákonník sám mohol overiť. Zákonník jednoducho vedel, že Ježiš nepreháňa. Takto, na základe faktov, si teraz zákonník sám mohol odpovedať na to, kto je jeho blížny. A nepovedal mu to zákon, ale jeho vlastné srdce.

Takto prichádzame k dôležitému bodu duchovného života. To, čo človek potrebuje k mravnému a správnemu životu s Bohom, nie je vonkajší zákon, ale schopnosť byť pravdivý voči sebe samému a schopnosť vyčítať tento zákon zo svojho vnútra.

Niekto by azda mohol v tejto chvíli namietať, ale načo je tu potom zákon? Odpoveď je v zásade jednoduchá. Je tu pre ľudí povrchných a neschopných ísť do hĺbky.

Môžeme to vidieť aj na výchove detí. Deti potrebujú jasné pravidlá, zákony. Malé dieťa si samo nedokáže vytvoriť nijaké pravidlo. Sú to rodičia, ktorí ich vytvárajú a trvajú na ich dodržiavaní. Keď dieťa protestuje, nevyjednávajú s ním. Ako však dieťa rastie a stáva sa dospelým, skúma zmysel zákonov a pravidiel. V období dospievania je už človek schopný rozoznať, ktorý zákon má zmysel a ktorému zmysel chýba. Ako dospelí veci nerobíme preto, že nám ich niekto prikázal proti našej vôli ale preto, že sme uznali, že sú nevyhnutné. Jednoducho – nemôžeme si dovoliť ignorovať pravidlá a zákony. Je to naša zodpovednosť.

Lekcia, ktorú nám chce Boh skrze evanjelium dať, ostáva tá istá. Musím ísť ponad zákon. Ak nie, potom sa môže stať, že človek bude žiť svoj život v akejsi anomálii. Teda – zákon bude síce navonok zachovávať, ale vnútorne bude vzdialený od všetkých princípov dobra, či lásky k druhému. Láska k blížnemu je viac než dodržanie zákonov. Toto je cesta, ktorej nás učí Ježiš. Je to úplne opačná cesta, ako cesta zákonníkov, ktorí povýšili “literu” zákona nad lásku. Ježišova cesta nás vedie k blížnemu.

My všetci dobre vieme, že kresťanský život je predovšetkým o láske a nie o zákone. Tí kresťania, čo sa riadia jedine zákonmi prezrádzajú, že nemajú osobnú skúsenosť s milujúcim Bohom. Postaviť zákon pred pomoc blížnemu nepomáha ani v napredovaní vo viere. Ako môže mladý človek túžiť po tom, aby bol kresťanom, ak mu nedáme príklad lásky, ale len “suchý” zákon?

Bratia a sestry, láska k druhým nás približuje k Bohu. Nie litera zákona. Keby sme nemali v živote lásky boli by sme ako cvendžiace kovy (por.1 Kor 13, 1), tak nám to pripomína sv. Pavol v liste Korinťanom. Naši blížni potrebujú lásku a láska sa nedá naučiť iba z dodržania  zákonov. Dnešný svet potrebuje Samaritánov, nie zákonníkov.

Amen.