Mt 17, 14-23

Bratia a sestry, v dnešnom evanjeliu sme počuli Ježišovu odpoveď a zároveň narážku na slabú vieru apoštolov. „Prečo sme ho nemohli vyhnať my?“ On im povedal: „Pre svoju malú vieru…“ Dobre vieme, že viera je dar a nikto nemôže pokladať tento dar za niečo automaticky pridelené. Pre neveriacich je naša viera mnohokrát terčom posmechu a veľa ľudí si dokonca myslí, že nás oberá o radosť v živote a my si ho nevieme “vychutnávať” naplno. Ale toto tvrdenie nie je založené na pravde. Ktosi raz povedal, že veriaci a neveriaci kráčajú životom ruka v ruke po tej istej ceste. Ibaže keď neveriaci povie: „Ja som už došiel!“, veriaci mu na to povie: „Ja ešte pokračujem ďalej!“ Áno, životom kráčame spolu, veriaci aj neveriaci. Dokážeme “vychutnávať” život rovnako, no keď život pre neveriaceho podľa jeho presvedčenia končí, pre nás veriacich v podstate nanovo začína.

Pravdepodobne apoštoli mali po Ježišovej odpovedí o svojej viere pochybnosti. Aj my sa mnohokrát pýtame: sú pochybnosti vo viere normálne? Ale pozor – je veľký rozdiel medzi “pochybnou” vierou a pochybnosťami vo viere. U nás kresťanov, sa pochybnosti vo viere mnohokrát považujú za znak nedostatku viery. Ak si niekto začne klásť otázky a pochybovať o vlastnej viere, o Bohu… Takého človeka začneme okamžite pokladať za človeka s malou vierou. Veľakrát sa stáva, že takým ľuďom dáme jasne najavo, že takéto otázky nie sú vítané.

Ako je to teda s pochybnosťami vo viere? Sú normálne a musím povedať, že viera bez otázok nie je viera. Je to niečo bez pohybu, bez vývoja, bez rastu – je to mŕtva viera. Aj Boh takto „veriaceho“ človeka je mŕtvym Bohom, alebo aspoň veľmi vzdialeným Bohom.

Viera je jedna z vecí, ktorá sa neriadi podľa logiky. Naopak! Môže byť malá, alebo veľká. Viera je, ako hovorí evanjelium o horčičnom zrnku, záležitosťou procesu. Je niečo, čo rastie alebo, naopak – usychá a hynie. A keď rastie, nerastie bez nášho vlastného pričinenia. Ako? Náš život má tri fázy: detstvo, dospievanie a dospelosť. A tieto tri fázy sa premietajú aj do našej viery, hoci práve v tejto oblasti, vek človeka nie je rozhodujúci.

Vieme, že “detská viera” nepochybuje. Dieťa si myslí, že o Bohu vie všetko. Na všetko má odpovede, Boha má presne zadefinovaného a jeho viera je jasná a istá. “Dospievajúca viera” má jasno v tom, čo je možné pochopiť a zároveň si je neistá nepochopiteľným Bohom. Až keď sa človek dopracuje k odpovedi na otázku svojej identity „Kto som?“ – vtedy je schopný pohnúť sa ďalej smerom k hlbším záväzkom, prijať iných a oddať sa im, resp. venovať sa im.

Dospelá viera je viera, ktorá dorástla do takej výšky, že človek je schopný vzdávať sa seba samého a svojich záujmov pre dobro svojho blížneho. Toho nie je schopná ani detská, ani dospievajúca viera. Vtedy je človek ešte príliš zameraný na seba a zamestnaný sám sebou. Až človek na stupni dospelej viery dokáže ponúknuť Bohu seba samého, tak ako to hovoríme v modlitbe Pána: „Buď vôľa tvoja!“ V tejto etape viery už človek nečaká, že pochopí tajomstvo Boha. Ani nečaká, že Boh mu bude slúžiť alebo sa bude správať tak, ako si to on želá. Dospelá viera hľadá predovšetkým kráľovstvo Božie viac, než akúkoľvek inú vec týkajúcu sa človeka samého. Bohu nekladie podmienky, ale prijíma Ho, prijíma Jeho vôľu. Pre človeka s dospelou vierou je postačujúcou odmenou, keď  Bohu môže slúžiť.

Drahí bratia a sestry, v akej fáze vývoja  sa nachádza naša viera? Sme ešte len deťmi, dospievajúcimi alebo dospelými? Je dôležité vedieť si na túto otázku odpovedať. Ak totiž človek má vo svojej viere rásť, musí vedieť v akom štádiu sa momentálne nachádza. Samotný záver bude možno trocha rozpačitý. Pýtali sme sa: Sú pochybnosti vo viere známkou malej viery? Z toho, čo sme si povedali, vyplýva jedno: pochybnosti vo viere sú fázou k viere bez pochybností, k dospelej viere. K viere, ktorú by sme bez otázok nikdy nedosiahli.

Amen.