Mt 14, 22-33

Bratia a sestry,

tí, ktorí ste sa už niekedy pri plávaní nadýchli vody viete, že to nie je nič príjemné. Pri topení sa človek snaží chytiť čohokoľvek, len aby sa zachránil a to známe „topiaci sa aj slamky chytá“  môže byť v okamihu bolestne pravdivé… a keď sa k tomu pridá silný vietor a vlny, panika je úplne namieste.

Dnes sme v evanjeliu počuli ako sa topil apoštol Peter, pretože sa zľakol práve toho silného vetra a veľkých vĺn.  Vyľakal sa. (Mt 14, 30) Možno sa čudujeme, že nezvládol situáciu, že zapochyboval a bál sa vetra… Žiaľ niet sa čomu čudovať. Pravdepodobne by sme my obstáli ešte horšie. Sami si musíme priznať, že aj náš život a naša kresťanská viera sa mnohokrát podobá zúfalému topeniu a prežívaniu strachu, pretože „fúka silný vietor a vlny sú obrovské“…

Tak, ako sa na mori strieda obdobie príjemného vánku a jasného slnečného dňa s obdobím temna, búrky a ohrozenia, podobne je to aj so životom kresťana. Prirodzene, že túžime iba po pohode, šťastí, zdraví, úspechu… Plavba na mori je ale výstižný obraz nášho života. Časť tvoria slnečné dni – okamihy naplnené šťastím, pohodou, spokojnosťou, úspechom v práci a pokojom v rodine. Vtedy si túžobne prajeme, aby tomu tak bolo – ak nie navždy – tak čo najdlhšie.

Ale prichádzajú aj dni zamračené, melancholické, chladné a nepríjemné. V nich prežívame problémy, choroby, bolesť, neúspech, nešťastie… či už na pracovisku, v škole alebo doma… toho zlého sa na nás rúti zo všetkých strán a máme pocit, ako by toho bolo v súčasnosti omnoho viac.

A vrcholom všetkého je vietor, vlny a topenie sa. To je moment, kedy naše vnútro je zmietané tragickými udalosťami. Čas, kedy sa zvykneme s niekým lúčiť navždy. Takýchto chvíľ si želáme čo najmenej, no zároveň vieme, že sa im nedokážeme vyhnúť.

Silný vietor a plavba na mori je o tom ako prežiť v dnešnom živote. Do života, každého z nás môže prísť búrka naozaj nečakane. Denne vidíme v správach reportáže o ľuďoch, ktorí ráno sadli za volant a stačilo málo a oni sa domov už  nevrátili. Nikto z nich nepočítal s tým, že práve tento deň bude ich posledným dňom. Stačí jediný okamih a všetko sa zmení: Búrky sa veriacim nevyhýbajú. Zaútočia na tých, ktorí sa snažia kráčať s Ježišom rovnako ako na tých, ktorí Ježiša nepoznajú.

V živote, tak ako sv. Peter aj my sa vydávame za Ježišom po mori. Musíme si priznať, že mnohokrát sa topíme. Koľkokrát počujeme Jeho hlas, ktorí nám hovorí „ Vzchopte sa! To som ja, nebojte sa!“ Veľa máme podobného s učeníkmi. Nič sa za tie roky od tejto udalosti nezmenilo. Na tomto príbehu je však podstatné to, že sa nezmenil ani Ježiš a je tu stále pre nás. Kedykoľvek sa môžeme na Neho s dôverou obrátiť – a on nás zachráni.

Pokoj nastal na loďke až vtedy, keď tam vstúpil Ježiš. Podobne aj v našom živote nastane pokoj až vtedy, keď Ježiš stúpi do nášho života, vzťahov, problémov, ťažkostí… Viem, že ľahko sa to povie, ale ťažko sa tomu verí. Otázka pre nás je – ako verím? Samozrejme, Kristus k nám nepríde v tele a nepodá osobne ruku aby nás vytiahol z každého priešvihu, ktorí si často sami zapríčiníme. Musíme si uvedomiť, že Kristus je – tak ako vo mne, tak aj v druhom človeku… Cez druhého ti môže podať ruku a vytiahnuť ťa z problémov. Snažme sa aj my byť „predlženou rukou“ Krista.

Bratia a sestry, pri nasledovaní Krista ide o to, aby sme ho čo najviac spoznali. Je to cesta, na ktorej mnohokrát padneme a veľa toho nezvládame. Veď kto o sebe môže povedať, že všetko vždy stopercentne dotiahol a nikdy nezlyhal? Kto o sebe môže povedať, že vo svojej viere nikdy nezapochyboval a nepadol? Predsa však sú toto všetko nevyhnutné kroky, stupienky, po ktorých stúpame v poznávaní Ježiša, Jeho moci, lásky, záujmu a starostlivosti o nás. Toto všetko sú kroky na ceste budovania našej dôvery v Ježiša. Je to cesta, po ktorej sa musí uberať každý jeden veriaci človek. Je to cesta, ktorá si žiada svoj čas a nedá sa urýchliť.