Jn 20, 19-31

Bratia a sestry!

V istej rodine sa vždy pred jedlom pekne pomodlili. Raz sa nahlas modlil otec, druhýkrát matka, inokedy boli vyzvané deti... Jedného dňa sa malý synček opýtal: „Ocko a prečo sa stále pred jedením modlíme?“ A otec odpovedal: „No, modlíme sa, lebo, lebo... pretože sme sa vždy modlili a už sa nevypytuj a jedz, lebo ti vychladne polievka!“

Boli časy, keď všetko čo sa v cirkvi dialo, bolo „sväté“ alebo tabu. Jednoducho sa o ničom nediskutovalo. Samozrejme, že vždy jestvovali aj „Tomášovia“ – ľudia, ktorí mali „chrobáka“ v hlave – mali svoje otázky, ale nik im na ne neodpovedal. Množstvo nedotknutých tém, nevyriešených problémov a často i necitlivý prístup k týmto ľuďom spôsobilo, že mnohí opustili cirkev a zanevreli aj na Boha.

Nechcem obhajovať nemožné – t. j. úsilie úplne pochopiť Boha ľudským rozumom. Ani dnešný príbeh z evanjelia sv. Jána nepojednáva o náboženských špekulantoch - o ľuďoch, ktorí sa chcú zmocniť Boha vlastným poznaním, ale patrí ľuďom úprimne hľadajúcim.

Neraz takýchto ľudí považujeme za prílišných zvedavcov. Osobne si však myslím, že tí, ktorí nevedia deťom vysvetliť, prečo sa modlíme, tí, ktorí nie sú schopní iným objasniť, prečo chodia do kostola a prečo sa modlia, sa nachádzajú vo väčších tmách ako ľudia hľadajúci pravdu s úprimným srdcom.

Zvykne sa hovoriť: Ten je ako „neveriaci Tomáš“. Apoštol Tomáš však nebol neveriacim, on hľadal pravdu. Mal veľa otázok a taktiež mal odvahu priznať svoju nechápavosť. Možno máme aj my podobné „Tomášovské“ otázky, hoci nemusia súvisieť so vzkriesením. Majme aj my odvahu povedať Kristovi, tomuto nerozumiem... toto nechápem...

Čomu sa môžeme od Tomáša učiť? – Neutiecť vo svojich pochybnostiach preč zo spoločenstva. Neujsť do iného spoločenstva či cirkvi, ktorá práve „letí“ – je populárna. Tomáš zostáva v kruhu apoštolov. A to napriek tomu, že ho učeníci nepresvedčili. Napriek tomu, že oni mali v srdciach radosť a on pochybnosti.

V živote sa stáva, že sa pokúšame hrať na silných a zbožných kresťanov. Budiť dojem, že všetko je v poriadku. Pritom za našou vyrovnanou „fasádou“ mnohokrát skrývame pochybnosti. Tomáš je pre nás výzvou k čestnosti. Výzvou otvorene si priznať: neviem, nerozumiem, nedokážem veriť... No najmä výzvou zostať, neopúšťať spoločenstvo – Cirkev. Práve do tohto spoločenstva za Tomášom prichádza Ježiš. Ide za ním tam, kde s Ním Tomáš už nepočítal. Je tu s ním a pre neho osobne, aby s ním hovoril, aby porazil jeho neveru.

Spomína sa, ako k istému starému mníchovi – predstavenému kláštora – prišiel jeho rádový brat a žaloval sa mu: „Nedokážem sa viac modliť, nemám síl veriť.“ Prosil ho, aby nemusel viac chodiť na pobožnosti, lebo jeho modlitby by boli iba klamstvom. Starý mních mu však povedal: „Predsa tam choď a dívaj sa, ako sa modlia tvoji bratia...“ Predstavený ho nenútil k tomu, čoho nebol schopný. Ale neponechal ho ani napospas jeho neschopnosti. Nedovolil, aby sa pocity neschopnosti a slabosti stali centrálnou pravdou jeho života.

Tomáš sa nepretvaroval, a ani sa neoddelil od ostatných. Zostal v spoločenstve, hoci vnútorne stál mimo neho. Bol čestný. A Pán Ježiš to videl. Nič mu nevyčítal. Nekarhal ho, že si dovolil pochybovať. Veď práve v spoločenstve majú čestné pochybnosti a úprimné otázky svoje miesto.

Bratia a sestry, možno si povieme: „Tomášovi bolo hej, keď k nemu prišiel Kristus osobne.“ Mal výhodu. Čo my? Nám sa Boh takto nezjaví. Veď aj my by sme verili, keby sme mohli vidieť Ježiša zoči-voči.“... Nehľadajme výhovorky. Neutiekajme sa k onomu známemu: Keby, keby, keby! Chopme sa radšej toho, čo tu je. Ježiš nás nemiluje menej ako Tomáša! Aj našu situáciu, naše pochybnosti a nejasnosti berie vážne. Jeho pomoc a odpoveď na naše pochybnosti nám dáva v záverečných slovách 20. kap. Ev. Jána: „...toto je napísané, aby ste verili, že Ježiš je Mesiáš, Boží Syn, a aby ste vierou mali život v jeho mene“.

Ako povedal sv. Augustín: „Tomáš pochyboval, aby sme my nemuseli pochybovať.“ Máme Evanjelia, ktoré nám svedčia o živom – vzkriesenom Kristovi. Pre nás kresťanov, žijúcich po Kristovom vzkriesení, je dôležité uveriť skôr, ako Ježiša uzrieme aj svojimi očami. Príbeh Tomáša, človeka s čestnými pochybnosťami, nás k tomu povzbudzuje. Povzbudzuje nezúfať, keď naša viera nie je perfektná.