Lk 10, 25-37

Drahí bratia a sestry,

často sa rozmýšľa nad tým, či je rozprávanie o milosrdnom Samaritánovi vymysleným príbehom, či skutočnou udalosťou. Kresťanská tradícia je v odpovedi na túto otázku presvedčená, že inšpiráciou pre podobenstvo o milosrdnom Samaritánovi bol skutočný príbeh. Jedna z prvých interpretácií tohto podobenstva – pochádzajúca od Cirkevných Otcov, hovorí: „Človekom, ktorý zostupoval z Jeruzalema, je Adam, Jeruzalem to je raj, Jericho je svet; zbojník, to je diabol, kňaz, to je Zákon, levita, to sú proroci, Samaritán, to je Kristus; rany, to je neposlušnosť, zviera, na ktoré ho vysadil, to je telo Cirkvi, hostinec, ktorý prijíma všetkých, ktorí chcú vstúpiť do Cirkvi, dva denáre to je Otec a Syn, hostinský to je pastier Cirkvi, ktorému bola zverená starostlivosť o chorého; to, že Samaritán sľubuje, že sa vráti, je predpoveďou druhého príchodu Spasiteľa“ (Origenes, Hom. in Lc.34).

Cirkev akceptovala túto interpretáciu Otcov, pretože podobenstvo o milosrdnom Samaritánovi hovorí o Ježišovi a o Jeho spáse. Najdôležitejším gestom Samaritána je, že neobišiel človeka v núdzi, ale postaral sa o neho – stal sa jeho blížnym. Ako levita tak aj kňaz sa nechceli „poškvrniť“ skrvaveným, dobitým človekom, aby mohli „čistí“ slúžiť Bohu v Jeruzalemskom chráme. Samaritán sa stal blížnym…kto sa priblížil k človeku takýmto mimoriadnym spôsobom? Boh v Ježišovi Kristovi! Boha netreba hľadať kdesi ďaleko, na nebi alebo hlboko vo vesmíre, On totiž sám prichádza, aby nás hľadal, aby sa stal našim blížnym.

Evanjeliové podobenstvo sa končí slovami: Choď a rob podobne! My vieme, na koho sa vzťahuje tento príkaz, a koho máme nasledovať. V príbehu nám chce Ježiš povedať dve dôležité veci: po prvé to, že ľudia si majú navzájom pomáhať a prejavovať si lásku a po druhé to, že pomáhať máme nielen tým, ktorých máme radi ale aj tým, ktorých až tak radi nemáme alebo ich nepoznáme.

Známy spisovateľ a vynikajúci lekár Albert Schweitzer vo svojej prednáške vo Francúzsku povedal: „Hovorím z vlastnej skúsenosti. Mám vo svojej nemocnici ľudí z primitívnych kmeňov… ak pacientovi, ktorý nie je pripútaný na lôžku  zverím vykonávanie drobných služieb voči chorému, ktorý ležať musí, urobí to iba v prípade, ak ten ležiaci pochádza z toho istého kmeňa ako on. Keď to tak nie je, odpovie mi prostoducho: „… to nie je môj brat. Nedokáže ma k nemu skloniť ani odmena, ani hrozba, aby som mu slúžil“. Je to bolestný prípad uzatvorenia sa do kmeňového kruhu a odmietanie vidieť človeka „mimo“ toho kruhu! A či sme my vyrástli z tohto primitivizmu? Bohužiaľ nie, čoraz viac sa uzatvárame do vlastného „dvora“… Sociológovia dnes tvrdia, že tento jav narastá aj v našej spoločnosti.

Boh už v Starom Zákone prikazuje považovať za blížneho nielen členov vlastného národa, ale aj cudzincov. (por. Lv 19, 32-34; Ex 22, 20-25; 23, 9). A Mojžišov Zákon tiež prikazuje pomáhať nepriateľovi v nešťastí, ktoré stretne dokonca aj jeho vola alebo osla (por. Ex 23, 4-5). Ježiš nám dnes chce pripomenúť, že našim blížnym je každý človek, bez ohľadu na rasu či národnosť; je ním nielen cudzí človek, ale aj nepriateľ. Tieto Kristove slová platia zvlášť dnes pre náš svet, v ktorom žijeme.

Mojím i tvojím blížnym sú tí, ktorých stretáme na našich cestách, ktorí vyrastajú vedľa nás, ktorí pracujú vedľa nás, plačú alebo sa tešia vedľa nás, ktorí nás milujú alebo nenávidia, o ktorých hovoríme „nemôžem od nich odtrhnúť zrak“ alebo „nemôžem na nich pozerať“… o ktorých nič nehovoríme, nemyslíme, ktorých si nevšímame, neobdarujeme ich dokonca ani pohľadom, vôbec ich nevnímame…“

Veľa ľudí v dnešnom svete leží zranených na okraji cesty svojho života. Ich zranenia nie sú vždy viditeľné. Veľa rán dnešných čias nie je viditeľných na povrchu tela, ale nosíme ich v sebe, v našej duši. Takíto zbití ľudia môžu byť v našej blízkosti a nemusíme ich vidieť. Opustená matka s deťmi, ktorá ledva uživí svoju rodinu. Možno niekto, kto stratil blízkeho človeka. Možno niekto zabudnutý vlastnou rodinou v domove dôchodcov. Možno niekto, koho hneď odsudzujeme, vyčiarkli sme zo zoznamu známych, lebo je taký, že lepšie ho je z diaľky obchádzať…  Zbití pocestní našich čias čakajú na dobré slovo, úsmev, lebo nemajú odvahu či silu volať o pomoc. Ježiš, milosrdný samaritán,  môže k nim prísť práve v nás.

Bratia a sestry, skôr ako nás naše kroky privedú ku každodenným povinnostiam, pozrime sa ešte raz na svoje správanie medzi ľuďmi: medzi tými, ktorých poznáme, i medzi neznámymi.