Lk 8, 5-15
Milí bratia a sestry!
„Jedným uchom dnu, druhým von“ – myslím, že túto frázu poznáme
všetci. Nakoniec, často sa s touto situáciou stretávame
v každodennom živote. Či už v rodine – keď deti nevnímajú, čo im vravia
rodičia a naopak – rodičia nenačúvajú svojim deťom… keď sa manželia
navzájom vôbec nepočúvajú,.. v škole… na pracoviskách… jednaniach… keď
sa sami snažíme predstierať, že druhých počúvame, ale v podstate nás to
vôbec nezaujíma a naša myseľ sa zaoberá vlastnými predstavami…
V dnešnom evanjeliu vidíme rozsievača, ktorý seje zrno a bol by
najradšej, keby každé zrnko prinieslo úrodu. Sám dobre vie, že pri sejbe
sa zrno nesie vzduchom a môže sa dostať aj tam, kde pre rast nie sú
dobré podmienky. V čom je teda najväčší problém pri sejbe? Je
v rozsievačovi? Nie, rozsievač je pracovitý a poctivo rozsieva zrnká.
Vieme, že rozsievačom je Boh a zrnko je Jeho slovo. Je potom chyba
v zrnku? Rozhodne nie, pretože pochádza od Boha.
Problém nie je v rozsievačovi, ani v semienku, ale v pôde. Aká je to
pôda? Kraj cesty, skala, tŕnie, úrodná zem, to je všetko druh pôdy.
Lenže tá pôda sa nestala takou zo dňa na deň, ona k tomu dospela po
dlhom čase. Ten, kto pracuje s pôdou vie, že na ňu pôsobia vonkajšie
vplyvy – aj malá starostlivosť, či „nestarostlivosť“… Kraj cesty, skala,
tŕnie – to je pôda, po ktorej ľudia šliapu, neobrábajú ju, nestarajú sa
o ňu, nevšímajú si jej stav. Preto ani zrnko nemôže prežiť a priniesť
úrodu v zemi, o ktorú sa dlhodobo nikto nestará.
Pôda – to sme my, ľudia. Zrno rozsievač ponúka nám všetkým. Akou
pôdou budeme? Mnoho kresťanov si myslí, že zrnku na to, aby prinieslo
bohatú úrodu, bude stačiť že sme prijali krst, myropomazanie (birmovku)
a raz začas prijmeme Eucharistiu. Ale to zrnko rastie celý náš život,
aby na konci vydalo úrodu. Preto musíme do pôdy pre jeho rast neustále
pridávať „živiny“. Potrebujeme počúvať Božie slovo, zastaviť sa, prísť
ku Kristovi, uznať svoju závislosť, vyznať naše slabosti, neustále sa
posilňovať Jeho láskou…
Veď i tŕnie, o ktorom Kristus v podobenstve hovorí, nenarástlo za
jeden deň. Dlho zapúšťalo korene, až vrástli tak hlboko, že sa už nedajú
vytrhnúť. Tým tŕním sú naše starosti, strach, bohatstvo, rozkoš života…
Všetko to, čo zviaže život človeka, a opantá jeho srdce.
Ak človek slúži niečomu ako svojmu bohu, potom nemá čas na stretnutie
s pravým Bohom, na počúvanie Jeho slova… My ľudia dosť často používame
výrazy – prepočul som, nerozumel som, nebolo to povedané dosť hlasne,
dôrazne – ale často je to iba výhovorka, aby sme nemuseli reagovať
a zaujať postoj. Takto sa správame nielen k ľuďom, ale aj
k Bohu: počujeme, ale nepočúvame, alebo inak povedané: Jedným uchom
dnu, druhým von. Je to jednoduchý, alibistický postoj voči Bohu, jeho
slovu, volaniu, pretože nás to nič nestojí. Božie slovo je pre nás len
ako informácia – zostáva na povrchu a my sa tvárime, že nás sa to
netýka.
Úrodnou pôdou sú ľudia, ktorí dokážu v tomto svete počúvať Božie
Slovo, ktorí sa nestarajú iba o materiálne veci, ale vytrvalo pracujú na
tom, aby ich pôda bola úrodná. Kristus chce, aby naše srdcia patrili
jemu. Chce aby sme boli ľuďmi, ktorí sa za každých okolností zachovajú
spravodlivo, láskavo a čestne…Chce, aby sme sa mohli slobodne rozhodovať
a za každých okolností sa chceli zachovať ako Kristov človek – ako
kresťan.
Bratia a sestry, dnes by sme sa všetci mohli pozrieť na seba a opýtať
sa: aká pôda je v našom srdci? Ak vidíme, že je neúrodná – nestrácajme
nádej, pretože kým žijeme, zmena je stále možná. Ak je úrodná a náš
život je ovocím Božieho slova, rozsievajme zrno ľuďom, ktorí to najviac
potrebujú.
Komentáre
Zverejnenie komentára