Lk 5, 1-11
Bratia a sestry,
často keď hovoríme o povolaní nás bezprostredne napadne povolanie
duchovné. Už nás ale nenapadne, že všetci – či laici alebo zasvätení,
vlastníme jedno spoločné povolanie, ktoré by sme mali dosiahnuť – a tým
je: byť svätý. Byť svätým je naše prvoradé povolanie.
Mali by sme byť k nemu vedení od útleho veku od našich najbližších,
ktorí nám majú byť vzorom, príkladom… Ak veriaci a rodina ukazujú deťom
a mladým, že každý kresťan patrí Bohu a je povolaný ku svätosti, potom –
keď sa naučia správne rozlišovať, si môžu vybrať akékoľvek povolanie
i to duchovné. Bude to jednoducho len pokračovaním života, ktorý dovtedy
žili v Kristovi. Nebude to žiadna zmena, ale pokračovanie v nasledovaní
Krista. Áno, zmení sa spôsob, akým tieto veci budú robiť, či už bude
niekto, lekár, učiteľ, stavbár, kňaz, vodič, bude to len
pokračovaním ich rastu.
Jeden učiteľ mi spomínal, že často deťom v škole hovorí, že na tom,
aké povolanie si vyberú, nezáleží. Záleží na tom, aby hľadali kde
v živote nájdu najviac radosti a pochopili, že nech si vyberú čokoľvek,
očakáva sa od nich to isté – žiť svoj život pre Boha.
Dáte mi za pravdu, že ak chceme aby naša dnešná spoločnosť, hlavne
deti a mládež, žili svoje povolanie svätosti a zároveň ho aj odovzdávali
ďalej, je dôležité si všímať, akí ľudia, pôsobia v našej politike,
úradoch, školách, Cirkvi. V prvom rade by to mali byť ľudia, ktorí
prijali povolanie byť svätým. Viem, že veľa ľudí nerado používa slovo
„svätý“. Vyvoláva to v nich pocit niečoho vzdialeného,
nedosiahnuteľného, nereálneho… S akou ľahkosťou a veselo vyhlasujeme:
…“veď nie som svätý“… Avšak za slovom „svätý“ stojí – čestnosť,
bezúhonnosť, spravodlivosť, láskavosť, poctivosť… byť dobrým manželom,
manželkou, rodičom, učiteľom, kňazom, lekárom, atď. Ak
v našich organizáciách, inštitúciách, Cirkvi budú pôsobiť takýto ľudia,
potom aj naše deti, mládež, ľudia v našich mestách, dedinách zatúžia po
tomto povolaní.
Nech si vyberieme akékoľvek povolanie, buďme si vedomí, že každý
skutok, ktorí urobíme si vyžaduje sebaobetovanie a sebazaprenie. Umyť
doma riad, byť poctivým v práci, čestným, spravodlivým vo svojom úrade,
kláštore…
Na to, aby sme boli svätí, sa nepotrebujeme stať biskupmi, kňazmi,
rehoľníkmi… Nie. Všetci sme povolaní, aby sme sa stali svätými! Niektorí
si myslíme, že povolanie byť svätým znamená privrieť oči a tváriť sa
ako na „svätom obrázku“. Avšak toto nie je svätosť. Svätosť je niečo
väčšie, hlbšie, čím nás obdarúva Boh. Sme povolaní stať sa svätými
životom lásky a osobným vydávaním kresťanského svedectva práve uprostred
každodennej činnosti. Každý jeden z nás v podmienkach a v životnom
stave, v ktorom sa nachádza.
Si zasvätený, zasvätená? Buď svätým vo svojej službe. Žiješ
v manželstve? Staň sa svätým láskou k deťom, manželovi – manželke. Si
slobodný? Staň sa svätým v práci. „Otče, ja však pracujem v továrni, ja
som lekár, ja učiteľ, ja som zas účtovník, stále medzi číslami, tam sa
nedá stať svätým…“ – Dá sa to! Všade tam, kde pracuješ, sa môžeš stať
svätým. Boh sa nám otvára, komunikuje – vždy a na každom mieste. Stačí
sa otvoriť tejto milosti, ktorá pôsobí v našom vnútri. Každý životný
stav privádza ku svätosti, vždy!
V dnešný deň si môže každý z nás trochu spytovať svedomie a odpovedať
v tichosti: Ako sme doposiaľ odpovedali na Pánovo povolanie ku
svätosti? Chcem sa stať lepším kresťanom? Toto je cesta ku svätosti. Pán
nás nevolá k niečomu smutnému, je to pozvanie zdieľať s ním život. Ak
tomuto porozumieme, všetko sa zmení a dostane nový zmysel, nádherný
zmysel, zmysel denne začínať od malých vecí.
Jeden malý príklad: Istá pani prišla na trhovisko, aby nakúpila. Tam
stretla susedku, nadviazali rozhovor a keď prišlo aj na klebety, táto
pani povedala: „Nie, ja nebudem nikoho ohovárať“. Toto je krok
k povolaniu svätosti.
Bratia a sestry, učme sa žiť povolanie svätosti – žiť svoj život
„s“ a „v“ Kristovi – a keď príde čas na výber zamestnania, manželstva,
kňazstva alebo iného povolania v Cirkvi, bude to len ďalším krokom
v raste vo svätosti.
Komentáre
Zverejnenie komentára