Mt 14, 14-22

Milí bratia a sestry,

určite viete o tom, že vo viacerých krajinách Afriky zomierajú na následky hladu a podvýživy tisíce ľudí. Aj pápež František, ako sme mohli zachytiť správu spred týždňa, daroval 25 tisíc eur Organizácii pre výživu a poľnohospodárstvo na pomoc národom východnej Afriky, ktoré trpia nedostatkom potravín a hladom. Obrazy podvyživených, vyhladovaných a dehydratovaných detí, ktoré sa musia týždne pripravovať, aby vôbec nejakú potravu mohli prijať, stavajú sa nepríjemným zrkadlom 21 storočia.

Táto podoba reality v nás všetkých musí podnecovať nástojčivé otázky. Tušíme, že mnohí ľudia na svete hladujú aj preto, že sa aj my často staráme len sami o seba a túžime mať stále viac… Tušíme, že by sme si práve tento príbeh o nasýtení mali čítať pozornejšie a pamätať si, k čomu nás chce viesť.

My všetci máme šťastie, že sme sa narodili v časti sveta, kde o jedlo a pitnú vodu nie je núdza. Skôr naopak – máme dostatok, až nadbytok, pretože podľa štatistických údajov my Slováci vyprodukujeme 0,86 mil. ton potravinového odpadu. No s plytvaním potravinami prichádza aj riziko, že prestaneme rozumieť čo je to skromnosť – miernosť, riziko, že nás dary, ktoré vnímame ako samozrejmosť a ako niečo  na čo máme nárok, oslepia voči núdznym.

Aj my, tak ako Ježišovi učeníci mnohokrát stonáme a tvrdíme: „Nemáme tu nič, iba päť chlebov a dve ryby“ Ježiš aj s tým „málom“ ktoré máme, nás potrebuje, aby mohol nasýtiť druhých.  Nehovorme: čo je to pre toľkých? Alebo: to nechajme tak, s tým sa aj tak nič nedá robiť… Najedzme sa aspoň my a druhí nech si nájdu… Sme ako učeníci, ktorí uvažovali podľa meradla sveta, kde každý musí myslieť hlavne na seba. Ježiš uvažuje podľa Božej logiky, ktorá je logikou delenia sa.

Faktom je, že si všetko musíme kúpiť a na to treba peniaze. Je jasné, že sa o svoje
živobytie musíme starať a že potrebujeme pracovať. Máme pravdu, ak tvrdíme, že v tomto svete nič nie je zadarmo. Ale vieme aj to, že hoci veľa ľudí na svete tiež pracuje – a veľmi tvrdo, často nemajú ani na tie – pre nás – základné veci. Je veľkým Božím darom, ak si smieme a vieme zarobiť na každodenný chlieb.

Zázrak, ktorý dodnes veľmi priťahuje moju pozornosť nie je spôsob rozmnoženia chlebov a rýb v Evanjeliu, ale najväčším zázrakom je to, že ľudia, ktorí sami majú málo, sa chcú podeliť.

Dnešný svet sa mnohým môže zdať sebecký – chce aby sme verili, že záleží len na našom šťastí a ostatní by mohli byť prekážkou. No aj napriek tomu a možno aj kvôli tomu si pripomínajme: ku kresťanstvu neodmysliteľne patrí, že problémy druhých sa nás týkajú, sú aj našimi problémami.

Väčšinu z nás ktorí sme tu, učili v detstve naše mamy, aby sme sa vedeli podeliť. A niektoré mamy vedia, že nie je vždy jednoduché naučiť dieťa deliť sa – dokonca aj s vlastným súrodencom. Žiaľ, aj mnohé dedičské konania ukazujú, že sa nám to nepodarilo vždy dobre naučiť.

Deliť sa nás učili kvôli našej rodine – aby sme vedeli, že v našom dome žijeme spolu. Výchova však presahuje rámec našej rodiny. Naše mamy nám odovzdávali vzácne posolstvo o spoluzodpovednosti voči iným. Tú spoluzodpovednosť máme voči svetu, prírode, ľuďom…  Máme ju aj voči tým, ktorí prídu po nás.

Bratia a sestry, nie len v Afrike, ktorú som spomínal na začiatku, žijú ľudia, ktorí potrebujú hmotnú podporu. Aj na Slovensku žijú ľudia, ktorí potrebujú materiálnu pomoc. Podeľme sa s nimi, pretože ako hovorí sv. písmo: štedrého darcu Boh miluje. Amen