Prihovor na pohrebe knaza Marka Savela

Drahá smútiaca rodina, mama, bratia kňazi, bratia a sestry!

Z vlastných skúseností vieme, že „nešťastie nechodí po horách, ale po ľuďoch.“ V našom okolí, v našich rodinách sa stávajú udalosti, na ktoré sa nedá vopred pripraviť. Nešťastie príde celkom nečakane a neohlásene a vždy nás bolestivo zasiahne.

O nešťastí jednej rodiny hovorí aj dnešné evanjelium. Boli to súrodenci – Mária, Marta a Lazár, Ježišovi dobrí priatelia. Nešťastie neobišlo ani ich. Lazár náhle zomrel. 

Bratia a sestry, keď sa v živote človeka udeje nešťastie, keď príde nečakaná smrť blízkeho, človek si vždy kladie otázku: Prečo? Prečo sa to stalo? Prečo sa to stalo práve mne? Prečo práve v našej rodine? Snaží sa v tom všetkom nešťastí vidieť aspoň nejaký dôvod alebo zmysel. No väčšinou nijakú logickú odpoveď nenachádza. Ostáva iba pocit absolútnej bezradnosti a nemohúcnosti. Je to pocit, kedy máme akoby zviazané ruky. Tak radi by sme vrátili čas, avšak to nie je možné. Nedá sa to. Môžeme len jedno - prijať realitu a naučiť sa s ňou žiť. V takejto situácii sa človek ani na nič lepšie nezmôže. My ostatní môžeme len prejaviť sústrasť a plakať v tej chvíli s rodinou. Viac urobiť nemôžeme, akokoľvek by sme chceli a priali si to. 

Drahá mama zosnulého brata Mareka. Dnes, keď stojíme pri rakve Vášho syna, chceli by sme Vám pomôcť pri znášaní vašej bolesti, ktorú prežívate vo svojom srdci. Dnes tu s Vami stojíme a len ticho prežívame našu bolesť. Nič viac Vám nemôžeme dať. Nemôžeme a nevieme odpovedať na otázky, ktoré si možno kladiete. Jednou z otázok môže byť: Bože, kde si bol, keď ťa môj syn potreboval? Prečo ostal sám? Ako sa na Teba ešte môžem spoľahnúť? Ako Ti veriť? Ako Ti ešte môžem dôverovať?

Áno, človek často takto môže uvažovať a poukazovať na akúsi nespravodlivosť, či krivdu, ktorá sa v živote deje, ale zároveň si musíme uvedomiť, že všetko je možno celkom inak, než sa to v tej chvíli javí nám. Božie cesty a zámery s nami sú niekedy zvláštne a nepochopiteľné. Neraz nám začnú dávať zmysel až po mnohých rokoch, keď sa na udalosti svojho života dívame spätne s odstupom a nadhľadom. O podobnej frustrácii, životnej krivde a zároveň nechápavosti hovorí jeden príbeh, ktorý sa volá „Stopy v piesku“. Dovoľte mi, aby som vám ho porozprával: 

Jednej noci sa mi prisnil sen. So svojím Pánom som kráčal po pobreží. Na nebi sa premietali obrazy z môjho života. Životný príbeh sprevádzalo dvoje stopy v piesku. Jedny šľapaje boli moje, tie druhé patrili môjmu Pánovi. Keď sa mi zjavil posledný obraz, obzrel som za seba na tie vyšliapané stopy, a aké bolo moje prekvapenie! Vidím, že nejeden raz sa v piesku črtajú len jedny stupaje. A bývalo to práve v tých najťažších a najsmutnejších obdobiach môjho života. Dlho mi to nedalo pokoj, až som sa v rozpakoch obrátil k Pánovi: „Pane, keď som sa rozhodol nasledovať Ťa, sľúbil si, že celou cestou pôjdeš so mnou a budeš sa mi prihovárať. Ale videl som, že v tých najbolestnejších chvíľach môjho života sa v piesku objavovali len jedny šľapaje. Vskutku nechápem, ako si ma mohol nechať samého, keď som Ťa najviac potreboval.“ On zašepkal: „Dieťa moje drahé, mám ťa rád a nikdy ťa samého nenechám, nikdy, ani keď doľahne na teba ťarcha života a osud ťa bude skúšať. Tie jedny stopy, ktoré si videl, boli práve z chvíľ, keď som ťa niesol.

Drahá mama, kňazi, bratia a sestry, ani priateľstvo s Ježišom nemusí nutne zabrániť nešťastiu v našom živote. Ani naša viera v Neho nás nemusí ochrániť pred zlým osudom. Dnes to jasne vidíme na rodine Márie, Marty a Lazára. Priateľstvo s Ježišom a viera v Neho nám však môžu pomôcť prekonať a zvládnuť akékoľvek nešťastie, súženie a pohromu v našom živote. Viera sestier v Ježišove slová vzkriesila ich mŕtveho brata. Takáto pevná a neochvejná viera v Ježišove slová o vzkriesení a živote vzkriesi aj nášho zomrelého brata Mareka! Bolo tomu tak vtedy a bude tomu tak aj v posledný deň. Iba nestrácajme vieru. Neodháňajme od seba Boha, lebo potom naozaj ostaneme so svojim nešťastím sami!

Ježiš neostáva chladný ani tento raz. Evanjelista Ján píše, že Ježiš zaplakal pri hrobe svojho priateľa. Áno, Pán Ježiš plače vždy, keď nešťastie doľahne aj na nás. Plače vždy vtedy, keď trpíme, keď na poslednej ceste odprevádzame svojich drahých zosnulých. Plače aj dnes pri rozlúčke s kňazom Marekom. Nie je Mu to jedno. Aj dnes sa v príbehu nášho života objavujú iba jedny šľapaje. Tie Jeho. 

To, že Ježiš s nami hlboko súcití, je úžasné. No keby si bol pri Lazárovom hrobe iba poplakal a šiel by ďalej po svojom, veľmi by to sestrám nepomohlo. A preto zaznieva: „Lazár, poď von! A mŕtvy vyšiel.“ Tak ako vtedy mŕtvy vyšiel, tak raz zo svojho hrobu vyjde aj Marek, ktorého dnes s nádejou kladieme do zeme, z ktorej bol vzatý. Amen.