Kvetná nedeľa 2017

Bratia a sestry!

Tento príbeh písma poznáme všetci veľmi dobre. Bolo by úžasné, keby sme v ten deň mohli  byť aj my súčasťou jasajúceho davu. Táto scéna ale prináša množstvo myšlienok a zamyslení, lebo napriek jej veľkoleposti vieme, ako to všetko napokon dopadlo. Stačilo päť dní a nálada davu sa drasticky zmenila. Tí, ktorí nadšene a z plných pľúc kričali Hosana! kričali z plných pľúc aj na na Piláta, aby Ježiša ukrižoval. Prečo vlastne došlo k takémuto obratu? Kde hľadať príčiny tejto náhlej a nečakanej zmeny?

Príčin je viacero. Mnohí teológovia, psychológovia, ba aj politológovia sa pokúšali na túto otázku odpovedať. Skúsme si teda aj my dnes načrtnúť niekoľko príčin, čo sa vlastne udialo s ľuďmi, ktorí takto  zmenili svoje myslenie.

1, Nepochybne Ježiš nenaplnil ich očakávania “čoby Mesiáš”. Miesto toho, aby vyzval svoj národ do boja proti rímskym okupantom a domácim kolaborantom, vošiel do chrámu, poprevracal stoly peňazomencom, rozohnal všetkých, ktorí tam kšeftovali a vyzval ľud k modlitbám a k pokániu. Z predstavy o politickom osloboditeľovi  nezostal kameň na kameni.

2, Ježiš vôbec netúžil po moci. Z iných príbehov evanjelia vieme, že sa Ho minimálne dvakrát pokúsili korunovať za kráľa. Nepochybne, ktorýkoľvek iný človek by takejto ponuke ťažko odolal - prinajmenšom by mal obrovský problém povedať nie. Ježiš si bol ale dobre vedomý   toho, že mesiášska úloha ktorú má splniť, nemá nič spoločné s politickým a náboženským oslobodením Izraela, ale je určená celému svetu. Bola to tak neslýchane nová a prevratná myšlienka, že ju jednoducho ľudia nedokázali pochopiť a akceptovať.

3, Láska, ktorú Ježiš preukazoval ľuďom keď ich uzdravoval, bola síce prejavom Jeho moci, ale Ježiš nikdy nechcel, aby Ho ľudia primárne vnímali ako divotvorcu. Túžil po tom, aby ľudia poznali slobodu, ktorú Boh vo svojej láske ponúka človeku. Ježiš v očiach farizejov pôsobil ako divoký rebel. Svojimi vyjadreniami sa vlastne vysmieval všetkým ľudským “múdrostiam”  ktorými zákonníci omotali Boží zákon.

A tak je to vlastne dodnes. Ľudia na jednej strane radi počúvajú slová o láske, o nadradenosti lásky nad čokoľvek iné, ale v skutočnosti sú pre nich oveľa pochopiteľnejšie striktné a rigorózne zákazy, ktoré hovoria kedy, kde, ako a čo majú robiť... I pre svojich súčasníkov pravdepodobne musel Ježiš pôsobiť dosť mätúco. Na jednej strane slová o pokání, o tom, že prichádza Božie kráľovstvo, že Boh miluje aj toho najnepatrnejšieho človiečika zo svojho ľudu, a na druhej strane Ježišova požiadavka, aby ľudia milovali Boha a blížneho bez akýchkoľvek podmienok a bez akýchkoľvek nariadení. To sa pekne počúva, ale žiť takto môže iba ten, kto v skutočnosti prijme živého Krista do svojho života.

Lebo milovať blížneho je ľahké, keď súcitne hovoríme o vzdialenom utrpení ľudí napr. v Afrike, kde zomierajú na AIDS, hlad a iné choroby, ale ťažko sa táto láska uskutočňuje, keď mám ráno len pozdraviť svojho nepríjemného suseda, spolupracovníka, nadriadeného atď.

Ježiš nielenže hovoril o slobode a o Božom kráľovstve, ale sa aj zastával slabých a utláčaných. Nikomu nesľuboval vyššiu životnú úroveň, ani materiálne zabezpečenie či prosperitu... Sľúbil nám „iba“ večný život. Preto dodnes Ježiš nie je veľmi obľúbený a populárny a preto často aj dnes ľudia, hoci mávajú krížom a náboženskými symbolmi, nemusia vôbec vidieť v Ježišovi Spasiteľa.

Tento príbeh nám chce odovzdať nádhernú správu. Ježiš prichádza! Nemusíme z kvetináčov vyšklbať palmy, ani hádzať na cestu svoje kabáty... Nemusíme klamať samých seba ani svoje okolie, že Ježiš nám prinesie prosperitu a vyššie zárobky... Úplne stačí, keď Ježiša pustíme do svojho života a budeme sa tešiť so všetkými ostatnými ktorí Ho prijali, že On je ten, ktorý nám svojou obeťou na kríži priniesol záchranu.