Mt 25, 31-46

Drahí bratia a sestry!

Často v dnešnej dobe počujeme, že sme prestali mať záujem jeden o druhého a že život v minulosti bol lepší… Ľudia sa viac navštevovali, porozprávali sa, susedia si vzájomne viac pomáhali… Dnes je tomu inak. Ľudia sú viac uzavretí, myslia iba na svoje šťastie, svoje potreby, svoj vlastný svet… 

Mnohokrát to i v našich vlastných rodinách zachádza až tak ďaleko že príbuzní, manželia, deti, akoby stratili úctu jeden ku druhému a správajú sa k sebe horšie ako v úvodzovkách povedané „psy“. Aká je potom naša úcta k druhými? Cudzím? K ľudom ktorých stretávame na ulici, keď si ani doma nechceme pomáhať? Najhoršie na tom je, že si myslime ako je všetko s nami v poriadku… veď my najlepšie vieme, komu máme pomáhať, kto si to zaslúži…

V dnešnom evanjeliu, ktoré sme práve počuli Ježiš povedal: „Veru, hovorím vám: Čokoľvek ste urobili jednému z týchto mojich najmenších bratov, mne ste urobili‘“ Ježiš tu nehovorí, že máme pomôcť len tým, ktorých mame radi, ktorí sú nám príjemní. Ježiš hovorí – všetkým bez rozdielu.

Otec a syn išli okolo chrámu a vošli doň, aby sa pomodlili. Keď dokončili modlitbu, otec vyzval syna, aby sa ešte pomodlili za ich suseda, aby mu Pán Boh pomohol nejakým spôsobom dostať sa z biedy. Pomodlili sa za svojho suseda a vyšli z chrámu. Vtedy syn povedal: „Otecko, keby som bol ja na tvojom mieste, ja by som neotravoval Pána Boha s naším susedom.” Otec prísne pozrel na syna a povedal: „Ako to rozprávaš?” Syn pokračoval: „V našom dome je toľko vecí, ktoré my už nepotrebujeme a susedovi by iste pomohli, keby si mu ich dal.” Ten syn prakticky chápal lásku k blížnemu…

Naša láska k blížnemu nemá spočívať iba v slovách, alebo v poľutovaní, ale v skutkoch.

Keď Pán Ježiš opisuje posledný súd, tak nám dáva priamo „ťahák“ k tejto „skúške“ keď hovorí, že uspejú a budú odmení tí, ktorí hladných nasýtili, smädným sa dali napiť, pocestných prijali do svojho domu, nahých obliekli, chorých a tých, čo sú vo väzení, navštívili… A neuspejú a do večného ohňa budú odsúdení tí, ktorí neposlúžili svojim blížnym, ktorí potrebovali ich pomoc…

Preto sú naše skutky lásky tak veľmi dôležité. Tie totiž budú pri poslednom súde rozhodovať o našej večnej spáse alebo o našom večnom zatratení. Podľa Kristových slov sme vždy tak blízko ku Kristovi, ako sme blízko k svojim blížnym. To platí nielen o tých, s ktorými žijeme v rodine, ale aj o tých, s ktorými sa stretávame v škole, na pracovisku, na ulici, v dopravných prostriedkoch, kdekoľvek… Ku Kristovi sme tak blízko, ako sme blízko k tým, ktorí potrebujú našu pomoc, dobrú radu, potešujúce slovo alebo len náš úsmev a uznanie.

Možno nás prekvapuje toto meranie našej blízkosti k Ježišovi Kristovi a našej vzdialenosti od neho.

Zaiste je to preto, že my sme si zvykli na iné miery – na vlastné. My niekedy meriame svoju blízkosť a vzdialenosť k Ježišovi Kristovi iba svojimi odmodlenými ružencami, púťami, svojím prísnym pôstom a podobne.

Musíme si úprimne priznať, že naše meradlo je nesprávne, a musíme ho upraviť podľa toho, ako nás učí Pán Ježiš. A tým správnym meradlom je naša láska k blížnym, za ktorými sa skrýva Kristus. Iba natoľko milujeme Pána Ježiša, nakoľko milujeme svojich blížnych.

Nech nás Panna Mária vedie do blízkosti svojho Syna Ježiša cez lásku k našim blížnym.