Lk 18, 10-14

Jeden z kňazov predniesol vo svojej farnosti ohnivú kázeň na tému dnešného Evanjelia. Chválil postoj pokorného mýtnika a silnými slovami hanil modlitbu sebaistého a pyšného farizeja. Skoro všetci počúvajúci mali zo slov kazateľa veľký dojem. Jeden z miništrantov sa tiež rozhodol, že sa nikdy nebude dopúšťať omylu pyšného farizeja, ktorý sa modlil: „Bože, ďakujem Ti, že nie som ako iní ľudia, vydierači, nespravodliví, cudzoložníci, alebo aj ako tento mýtnik“...

Chvíľu po skončení Svätej Liturgie miništrant pristúpil k farárovi a povedal: „Dnes ste mali veľmi peknú kázeň“. A dodal: „Bohu vďaka, že nie som taký, ako ten farizej“...

Taká reakcia na dnešné Evanjelium, pocit spokojnosti so sebou, hodnotenia a porovnávanie sa s inými je podľa Krista mylným postojom, pred ktorým nás vystríha.

Ježiš neodsudzuje farizeja za to, že sa snažil byť spravodlivý, ale za pyšné chválenie sa tým pred Bohom. Nehovorí tiež, že ten farizej neurobil vo svojom živote nič dobré, a predsa – z chrámu odišiel ospravedlnený mýtnik : „ a nie tamten (farizej). Lebo každý, kto sa povyšuje, bude ponížený, a kto sa ponižuje, bude povýšený“.

Aby sme si nezaslúžili tvrdé slová „Beda vám“, aké mnohokrát Kristus adresoval farizejom, pozrime sa dnes hlboko do našich sŕdc a skúmajme, aké sú a čo je v nich.

Možno si tak ako farizeji myslíme, že nábožnosť a zbožnosť spočíva v konaní skutkov, viditeľných navonok: v chodení do kostola, modlitbe, pristupovaní ku sviatostiam, v zachovávaní pôstov… Samozrejme, že je to dôležité, ale nie najdôležitejšie.

Čo je teda to najdôležitejšie? Najdôležitejšie je to, s akým srdom čokoľvek konávame. Ak počas náboženských úkonov naše srdce napĺňa dobro a láska, tak je všetko v najlepšom poriadku. Ak je však naše srdce plné pýchy, sebectva, zvrátenosti, hnevu… tak hoci by sme naše modlitby a praktiky množili donekonečna, aj tak nebudú Bohu milé.

So smútkom treba potvrdiť, že žijeme v časoch, kedy sa s prejavmi farizejstva stretávame každý deň. Ako inak chápať postoj: že niekto predstiera nábožného a zbožného a vyslovuje sa za zabíjanie nevinných, nenarodených detí... Ako chápať to, že niektorí žijú bez cirkevného sobáša, pričom nemajú žiadne prekážky, aby ho uzavreli a považujú sa za katolíkov... Ako chápať to, že ktosi vychádza z kostola, kde sa modlil a predstieral nábožného, a hneď potom ohovára blížnych… Ako chápať to, že niektorí ľudia sa modlia a prichádzajú na Eucharistiu, a nedokážu zo srdca odpustiť blížnemu... Ako chápať to, že niektorí ľudia sa modlia, prijímajú Eucharistiu a po východe z kostola žijú tak, akoby Boha nebolo alebo tak, akoby nepoznali Jeho prikázania?

Prečo dnes ľudia často neveria a majú ťažkosti v náboženskom živote? Často totiž zaujímajú postoj sudcu a prokurátora voči Bohu a Cirkvi, a nie postoj stvorenia a Božieho dieťaťa. Ich výhovorka sa zvyčajne začína slovami: „lebo ja si myslím“, že Boh či Cirkev musí konať tak, alebo inak... Pretože „mne sa zdá“, že Boh sa musí prispôsobiť našim želaniam a názorom... Tvoria teda „svoju vlastnú vieru“ a „svoje Evanjelium“.

Kristus, keď chváli postoj pokorného mýtnika, povzbudzuje nás k praktizovaniu čnosti pokory. „Pokorný človek – sa stáva okamžite duchovným boháčom“ , napísal Max Scheller. Svätý Filip Neri sa modlil o milosť pokory nasledujúcimi slovami: „Pane, polož obidve ruky na moju hlavu, lebo ak hoci len jednu stiahneš, budem schopný Ťa zradiť dnes večer horšie ako Judáš“. 

Bratia a sestry, robme teda všetko, čo len môžeme, aby sme boli pokornými ľuďmi a aby sme si tak, ako pokorný mýtnik z dnešného Evanjelia, zasluhovali Božie milosrdenstvo a odpustenie.