Bratia
a sestry. Nedávno som videl jeden pútavý príbeh o „nekresťanskej“
komunite a pomeroch ich života, kde sobáš aj s maloletou sa stal
samozrejmosťou. Predstavený tejto komunity sa nechal titulovať ako
prorok. V komunite mal veľkú moc. Veľa a často hovoril o tom, že majú
byť k sebe navzájom milosrdní, láskaví, obetaví… veľa krásnych rečí –
avšak ich život bol o niečom inom. Zaobchádzanie mužov so ženami bolo na
úrovni jednania s tovarom. O skutočnej láske k druhému sa tu naozaj
nedalo hovoriť. Všetky ohavnosti ktoré páchal prorok a muži tejto
komunity, nazývali “božou vôľou“. V skutočnosti to bolo miesto, kde sa
diabol skrýval za Boha. Tento dokument autor nazval „Miesto bez Boha“.
Spomenul som tento príbeh, lebo sa mi
vynoril pri pohľade na predstaveného synagógy v dnešnom čítaní. Myslím,
že dodržiaval v živote všetky predpisy, zákony, alebo sa aspoň snažil…
Tvrdým presadzovaním predpisov uprednostnil v tomto prípade zákon pred
láskou k blížnemu – pred ženou, ktorú Kristus uzdravil. Pre Ježiša bola
táto situácia celkom jasná: je tu človek, ktorý potrebuje uzdravenie –
pomoc. Láska k žene z evanjelia viedla Ježiša k tomu aby ju uzdravil.
Nie zákon.
Náboženstvo bez lásky stráca cenu aj
keby vonkajšie znaky a prejavy zbožného života mali čo akú vysokú
úroveň. Aj keby sa človek usiloval zachovávať všetky náboženské
predpisy, rituály… ale nebola by v ňom láska k druhým ľuďom – opravdivá,
aktívna, tvorivá láska, pochopenie, ohľaduplnosť, tak zbožnosť takého
človeka by bola bezcenná.
Aj dnes sa u nejedného kresťana
prejavuje neláska a tvrdosť srdca k druhému. Aj dnešný kresťan sa môže
tak, ako predstavený synagógy správať navonok pobožne – chodí do
kostola, vidno u neho aj iné prejavy pobožnosti, ale keď sa má prejaviť
jeho láska a ohľaduplnosť k ľuďom, vtedy zlyháva. Od tohto by sme sa
mali očistiť. Učme sa od Ježiša, čo je to láska a záujem o druhého, čo
to znamená brať druhého človeka vážne ako Božie dieťa. Láskou by mali
byť preniknuté a poznačené všetky naše postoje a všetko naše správanie.
Prejavovať lásku v prvom rade v rodine – medzi manželmi, medzi rodičmi
a deťmi. Lásku k členom rodiny nestačí len cítiť, treba ju konkrétnym
spôsobom prejavovať. Manžel, ktorý skutočne miluje svoju manželku, jej
dáva slovami i skutkami najavo, ako veľmi si ju cení, rešpektuje jej
osobnú dôstojnosť, berie do úvahy jej názory, myšlienky a pocity.
Manželka, ktorá skutočne miluje svojho manžela si hlboko ctí jeho
starostlivosť, podporuje ho, nemá prehnané nároky ale spolupracuje
s ním. Je tiež dôležité, aby rodičia prejavovali lásku svojim deťom a
napĺňali ich citové potreby. Všetky takéto zdravé prejavy lásky pomáhajú
vybudovať šťastnú, súdržnú rodinu.
Takéto prejavy lásky by mali fungovať nielen v našich rodinách, ale aj v spoločnosti, Cirkvi a na pracoviskách.
Toto, čo som napísal je možno len ideál
a sami cítime ako ďaleko sme od takejto lásky v rodine, Cirkvi
i spoločnosti… Áno mnohokrát aj nám kresťanom je bližší postoj
predstaveného synagógy. Navonok byť pred druhými milý, pobožný, dôstojný
– ten, ktorý dodržiava zákon, ktorý prispeje na charitatívne, farské či
nemocničné účely a je to len dobré, keď to vidí množstvo ľudí, alebo
keď sú tam média… Ale ak máme prejaviť lásku v súkromí, v konkrétnom
prípade, naozaj preukázať obetavosť, vtedy ihneď stroskotáme.
Nemecký básnik z 18.storočia Friedrich Hölderlin napísal, že „pokus stvoriť raj na zemi sa vždy končí peklom“.
Naše storočie a pôsobiace zločinné ideológie poskytujú dosť dôkazov
o pravdivosti tohto tvrdenia. Rodinu, Cirkev a spoločnosť nemôžeme
vytvoriť bez prejavov lásky. Ak by sme to predsa urobili, skončili by
sme ako komunita o ktorej som rozprával na začiatku. Zákon by bol pre
nás normou. Následne naše rodiny, Cirkev, spoločnosť by sme mohli nazvať
miestom bez Boha. Miestom, kde by sa o skutočnej láske nedalo hovoriť.
Všetky zločiny, násilie, podvody, ohavnosti, atď. by sme zakrývali
rúškom “božej vôle“. V skutočnosti by to bolo miesto, kde by sa diabol
skrýval za Boha.
Komentáre
Zverejnenie komentára