25.12. 2016 – Vianoce

Bratia a sestry, východná legenda hovorí o cestovateľoch, ktorí hľadali poklady v labyrinte. Prvý našiel zlato a vzal si ho, lebo hľadal bohatstvo. Druhý si vzal meč, lebo sníval o moci a sláve. Tretí si vzal ovocie, lebo sníval o rozkošiach. A štvrtý, najrozvážnejší, vzal si do ruky zapálenú fakľu a s ňou šťastne prešiel. Tamtí totiž zahynuli v temnotách labyrintu.

To, čo hovorí legenda, sa potvrdzuje v živote. Totiž náš život je takým labyrintom, v ktorom neustále hľadáme najlepšiu cestu, v ktorom sme neustále nútení vykonávať voľby. Niekedy ideme dobrou cestou, niekedy blúdime. Aby sme sa v tomto labyrinte života nestratili, potrebujeme svetlo troch druhov: svetlo našich očí, svetlo rozumu a svetlo viery.

Svetlo pre oči, rozum i srdce potrebovali aj traja Mudrci z Východu, o ktorých hovorí dnešné Evanjelium. Preto Nebeský Otec im zosiela zázračnú hviezdu. Pod jej vedením neúnavne putujú až na miesto narodenia Dieťaťa. Keď sa zastavilo nad betlehemskou maštaľou, svetlo Bohom zoslanej hviezdy ukazuje Mudrcom opravdivé Svetlo sveta: v jasliach ležiaceho Boha – Človeka.

Obraz troch Mudrcov pomaly putujúcich do Betlehema pod vedením hviezdy je jednou z najatraktívnejších scén Božieho Narodenia. Mnohí z nás dostali pekné pozdravy predstavujúce ich putovanie, na ktoré sa môžeme odvolať v našich predstavách.

Prečo sa rozhodli opustiť bezpečné rodné končiny a odísť do neznáma? Evanjelium hovorí, že ich viedla hviezda. Jestvuje mnoho mienok o druhu tejto hviezdy. Niektorí tvrdia, že to bola úplne nová hviezda, iní, že kométa, ešte iní ju nazývajú zázračnou hviezdou. Evanjelium ju nazýva jednoducho hviezdou. Objavila sa na horizonte ich života a vyzvala k náhlemu putovaniu.

Mnohí z nás zakúsili v živote čosi podobné. K zmene nášho života i duchovnému putovaniu vyzvala niektorých z nás akási osoba, ktorá sa objavila v našom živote; iných – skúška nejakej choroby, zmena povolania, finančné problémy… Čosi, čo otriaslo našim osobným svetom a prinútilo k duchovnému putovaniu. Mohla to byť cesta smerom k zrelšej viere, silnejšej nádeji a hlbšej láske.

„Hviezda“, ktorú nám často posiela Boh, môže vykonať v nás veľkú duchovnú premenu. Začíname vtedy dôkladnejšie vidieť celú pravdu o Bohu, o Cirkvi, o nás samých aj iných. Samozrejme, že takáto cesta nie je pre nás geografickým putovaním, iba duchovným.

Môže to byť cesta intelektuálna, smerom k hlbšiemu chápaniu Božích plánov a zámerov. Duchovná cesta, pre prebudenie našich duchovných možností, účinne umŕtvených súčasnou kultúrou. Boh nás tiež môže vyzvať k morálnemu putovaniu, počas ktorého vidíme, že duchovné hodnoty posilňujú naše človečenstvo, zasa zlé návyky a zvyky sa umenšujú.

Jeden z maliarov namaľoval zarážajúci obraz. On ukazuje osamelého jachtára, ktorý vesluje v noci po nekonečných vlnách oceánu. Tento jachtár s veľkým úsilím pozerá na svetlo hviezdy, ktorá sa jagala na nebi. Obzerajúc tento obraz, máme dojem: ak jachtár stratí túto hviezdu, sám bude stratený.

To, čo tento obraz hovorí o hviezde, my môžeme povedať o Kristovi: ak kedykoľvek stratíme Krista, sami budeme stratení. Bez Krista niet nádeje. Bez Krista celý ľudský rod i celý svet je stratený.

V súčasnom svete vidíme mnoho stratených, zúfalých ľudí, žijúcich v beznádeji. Oni nevedia kto sú, prečo a pre koho žijú, lebo nepoznajú Krista! Kto im má o Kristovi povedať? Kto ich má k Ježišovi priblížiť? Musíme to urobiť my!

Tak ako Nebeským Otcom zoslaná hviezda zaviedla troch Mudrcov k Ježišovi, tak aj my skrze naše dobré skutky máme ukazovať ľuďom cestu k Bohu. Keď to robíme, plníme Ježišove slová, ktoré povedal v Reči na Hore: „Nech tak svieti vaše svetlo pred ľuďmi, aby videli vaše dobré skutky a oslavovali vášho Otca, ktorý je na nebesiach“ (Mt, 5, 16).

Zapamätajme si teda: Vždy, keď odpúšťame niekomu, kto nám ukrivdil, vždy, keď otvárame naše srdcia pre chudobných, osamelých a opustených, vždy keď vystierame ruku, aby sme nakŕmili hladných, napojili smädných, zaodiali nahých… vždy zapaľujeme svetlo, ktoré osvecuje temnoty sveta a ukazuje ľuďom cestu k Bohu.