Mt 21, 33-42

Bratia a sestry! Ako sa zvykneme správať na návštevách? Napríklad, ak zájdeme ku kamarátovi a doma sú okrem neho aj jeho rodičia? Zvyčajne sa pozdravíme a chvíľu rozprávame aj s ostatnými členmi domácnosti a potom sa s kamarátom venujeme úlohám či hre...Určite im nepresnoríme celý byt aby sme videli, v ktorej skrini čo majú, ani si neotvoríme chladničku a nezjeme čo v nej nájdeme. Nie, takto sa na návštevách určite nesprávame. Nemali by sme sa dotýkať vecí, ktoré nám nepatria a už vôbec nie chodiť do izieb, do ktorých nás nevolajú. To, že sme na návšteve nás neoprávňuje narábať s cudzími vecami ako so svojimi a ak by sme to robili, dopúšťali by sme sa neúcty voči tým, u ktorých práve sme.

Toto však neplatí len o návštevách, ale aj o celom našom svete, ktorý patrí Bohu. On ho predsa stvoril, On ho riadi a hoci Ho očami nevidíme, predsa je tu a stále naň dozerá. My ľudia si to ale často vôbec neuvedomujeme. Sme hosťami na tejto Božej zemi, no pokojne ju ničíme, sme bezohľadní, správame sa zle k prírode, zvieratám i k ľuďom – klameme, kradneme, podvádzame mysliac si, že keď nás nikto nevidí, nič nám nehrozí. Ale rovnako, ako sa správame ku všetkému okolo nás, tak sa správame aj voči Bohu. Často sa dopúšťame naozaj veľkej neúcty. Môže sa takto správať človek, ktorý z Božej vôle žije na svete a má tu všetko, čo potrebuje? Určite nie. Aj Ježiša takýto postoj veľmi mrzel, preto vyrozprával svojim poslucháčom príbeh, ktorí sme počuli v evanjeliu.

Čo chcel Pán Ježiš týmto podobenstvom povedať?

Ježiš v tomto príbehu prirovnal tento svet k vinohradu. Tak ako majiteľ vinice vysadil vinohrad, Boh stvoril tento svet. Tak ako majiteľ vinice odovzdal vinohrad do užívania robotníkom, odovzdal Boh svet do užívania nám – ľuďom. A čo sa stalo? Ľudia sa začali správať zle a to jednak voči sebe, svetu a napokon aj voči Bohu.

Boh posielal na svet mnoho poslov, prorokov a kňazov, ktorí mali ľudí napomínať, ale ľudia ich nepočúvali, vysmievali sa im, zbili či zabili ich. Napokon poslal Boh na zem svojho Syna. A čo sa stalo? Zbadali sa vari ľudia a začali žiť inak? Vôbec nie. Aj Božieho Syna zabili. Tak sa medzi Bohom a ľuďmi stalo presne to, čo medzi majiteľom vinice a jeho vinohradníkmi. Príbeh však ešte neskončil. Tak ako jedného dňa príde majiteľ vinice a potrestá zlých sluhov, príde raz aj Boh na zem a potrestá všetkých tých, ktorí nebudovali ale ničili, ktorí nežehnali ale preklínali, ktorí nepočúvali a smiali sa Božiemu slovu.

Ježiš nás dnešným evanjeliom chce varovať: dajte si pozor, aby ste sa nesprávali rovnako krátkozrako ako vinohradníci! Človek má k takémuto správaniu sklony. Vo svojej krátkozrakosti túžime po veľkých a snáď aj rýchlych ziskoch, pričom zabúdame na všetkých tých, ktorí skončia pošliapaní na kraji cesty, pretože sa nám nestihli vyhnúť. Radi podliehame sľubom, ktoré nám predpovedajú rýchly úspech bez námahy. Had v raji lákal človeka naozaj ukážkovo: „Budete ako Boh!“ Akonáhle sa človek prehlási za boha, myslí si, že si môže robiť čo chce, využívať všetko a všetkých pre vlastné uspokojenie.

Zbožštený človek sa totiž okamžite postaví nad právo a spravodlivosť. A tak sa v tomto chaose medzi dobrom a zlom môžu vinohradníci pýtať: Prečo by mal majiteľ dostať podiel z vinice?! Veď neokopával ani neobrezával! My sa staráme, preto len my máme nárok na zisk z vinice! Vinohradníci sa správajú, akoby sa vínne kry zasadili samé. Ako keby  sa pôda sama pokopala. Ako keby sa plot, lis a strážna veža postavili samé.

Majiteľ vinice žiada od vinohradníkov dohodnutý podiel zo zisku. To určite nie je z jeho strany nezákonná požiadavka. Boh, rovnako ako majiteľ vinice, sa nevzdáva toho, čo mu patrí. Žiada od nás reálny kus nášho života. Má na to právo, pretože On človeka stvoril. Kto odmieta odovzdať  Mu, čo Mu patrí počíta sa k vinohradníkom, o ktorých vravel Ježiš v podobenstve.

A ako skončilo ich snaženie? Vinica im bola odobraná. Nie aby upadla, ale aby bola výnosná pre druhých. Títo noví vinohradníci majú rovnako ako starí vinicu obrábať, strážiť a rozhojňovať majetok svojho pána. Majú sa však vyvarovať chýb svojich predchodcov. A akú úrodu očakáva Boh od nás, akú úrodu čaká od cirkvi? Sú to iba stavby chrámov a cirkevných budov, alebo stavanie vzťahov viery a lásky medzi človekom a Bohom a medzi ľuďmi navzájom? Je to dôležitá otázka, pretože ak neprinášame dobrú úrodu, Boh nám môže „odobrať“ svoju vinicu a prenajať ju tým, ktorí mu budú prinášať úrodu, ktorú očakáva. Dedič, aj napriek tomu že bol zabitý a vyhodený von z vinice, nebol zbavený svojho podielu. A tí, ktorí sa ním nechali osloviť budú prijatí ako noví nájomníci vinice, ktorým nebude zaťažko odovzdať podiel zo zisku pravému majiteľovi.“

Bratia a sestry, tento deň príde. Preto žime vždy tak, aby sme sa príchodu Boha nemuseli báť, ale aby sme sa naň mohli tešiť. To sa dá jedine tak, ak budeme Bohu odovzdávať podiel z nášho života.