Narodenie Jána Krstiteľa

24. júna roku 1950 bola kanonizovaná Mária Goretti. V tento deň prišlo do Ríma okolo 300 tisíc pútnikov, tak, že slávnosť preniesli na námestie pred bazilikou sv. Petra. Nová Svätá mala vo chvíli smrti 12 rokov a 8 mesiacov (1890-1902). Keď zomierala, zranená 20 ročným Alexandrom, ktorý číhal na jej nevinnosť a podvodom na ňu zaútočil, kňaz sa jej spýtal: „Marietta, Ježiš odpustil svojim katom – odpúšťaš aj ty Alexandrovi?“. Po chvíli zamyslenia odpovedala: „Áno, ja mu tiež odpúšťam a túžim, aby bol so mnou v nebi“. A o chvíľu, už v agónii prosila: „Priveďte ma k Madone. Túžim ísť k nej“.

To, čo vieme o krátkom živote Marietty, dovoľuje potvrdiť, že celý čas žila v blízkosti Krista a Jeho Matky. Matka dievčaťa, už ako 80-ročná starenka, bol prítomná na kanonizácii. Tiež odpustila krivdu Alexandrovi. Ten, keď po 28 rokoch vyšiel z väzenia, bezodkladne sa vydal k nej, aby ju poprosil o odpustenie. Išla s ním do kostola prijať Najsvätejšiu Sviatosť. Alexander potom býval a pracoval v kláštore kapucínov. „Dúfam, že budem spasený – hovoril – lebo mám v nebi svätú, ktorá sa za mňa modlí“.

Najdôležitejšou misiou sv. Jána Krstiteľa, ktorý je nazývaný Predchodcom Pánovým, bola príprava ľudí na príchod Mesiáša. Jeho úlohou bolo ukázať osobu Krista a viesť ľudí k Nemu. Život Jána mohol udivovať zástupy. Už narodenie prebiehalo vo výnimočnej atmosfére a výrazného zapletenia života ľudí, ich osudov i problémov, s činnosťou Božou. Nie ľudia rozhodovali a riadili priebeh ďalších udalostí, ale boli nimi prekvapovaní, obdarovaní a nimi vedení. Krátke tvrdenie: „určite ruka Pánova bola s ním“ je prejavom súčasného vedomia o Božom poriadku veci. Človeku zostáva rovnako dôležitá úloha, akou je vlastná odpoveď na návrh Boha, prijatie výzvy, podriadenie sa Božiemu vedeniu, čo si vyžaduje pokoru a súhlas s plnou pravdou o sebe.

Úlohou každého kresťana je nielen jednorázové postavenie sa na stranu Krista, ale i konanie, ktoré sa zhoduje s Evanjeliom, a vtedy „ruka Pánova bude s nami“. Pred výpravou na vysoké štíty nestačí vybrať si sprievodcu; na trase sa treba stále podrobovať jeho rozhodnutiam a príkazom. Ináč sa cesta môže ukázať ako nepriechodná. Keď ideme za dobrým Vodcom, môžeme pokojne putovať, pričom sa nemusíme obávať, že stratíme cieľ, hoci by hmla mohla zatieniť cestu a vietor by nás tlačil dolu z cesty.