Jn 12, 1-18

Bratia a sestry! Keď pozeráme na dnešné evanjelium, vidíme, ako ľudia rôzne reagovali na príchod Božieho Syna do mesta. Niektorí ho začali oslavovať a niektorí reagovali s hnevom.

Boh prišiel do mesta a ľudia boli prinútení zaujať svoj postoj. Boh dnes prichádza aj k nám, a my sa nachádzame v tej istej situácií: Musíme zaujať svoj postoj. 

Jednu z otázok, ktorú by sme si mali dnes položiť je: prečo človek v dnešnej dobe neprijíma Boha? Odpoveď je veľmi jednoduchá. Pretože Boh nám skrze evanjelium nastavuje zrkadlo a ukazuje nám našu tvár presne takú, aká skutočne je.

Ľudia, ktorí nepoznajú pravdu, majú o sebe skreslené predstavy, že sú dobrí ľudia, že pomáhajú iným, že sa starajú o iných, že im dávajú prácu, že žijú morálny život – ale evanjelium - Sväté Písmo ukazuje opak a toto človek nechce počuť. Človek nechce vedieť o sebe pravdu, pretože tá predstava, ktorú si sám o sebe v mysli vytvoril, ho falošne uspokojuje. Boh však túto predstavu rozbíja.

Boh prišiel na svet – ako svetlo pre nás všetkých, ale my ľudia žijeme v tme až do dnešného dňa. Krista jednoducho odmietame. Berieme ho len ako človeka, ktorý vymyslel náboženstvo, ale Kristus prišiel na to, aby nám ukázal pravdu. My ľudia túto pravdu neprijímame, pretože svet, v ktorom žijeme má mnoho náboženstiev, filozofií a mysliteľských smerov, ezoteriky, okultizmu. Tieto veci nie sú od Boha, ale sú od človeka. Človek vlastne takto uznáva a vyznáva ľudské učenia a názory, nie však Božie.

Vo svete existujú iba dve sily. Boh a diabol. Nie však v tom zmysle, žeby diabol bol protiklad, tma ako protiklad svetlu, pretože ak zasvietime svetlo do tmy, tma sa stratí. Neexistuje stav, kedy svetlo je zastavené tmou – to je lož ktorú vyznáva veľká časť sveta. Boh je svetlo a tma musí ustúpiť. Diabol musí Bohu ustúpiť. Ježiš hovorí, že ak človek neprijíma Boha, je otrokom diabla a to preto, lebo miluje tmu a touto tmou sa živí.

Bohužiaľ aj mnoho kresťanov žije v tme, žijú v hriechu a organizujú veci po svojom, na svoju vlastnú slávu. Nestarajú sa čo je Božia vôľa, ale si presadzujú svoje súkromné ambície vyniknúť. Pekne sa obhajujú citátmi z Písma, , alebo citátmi sv. Otca Františka, a myslia si, že si svojimi peniazmi kúpia aj Cirkev a pritom sú horší ako neveriaci, lebo sa tvária, že sú kresťania, ale pritom milujú hlavne seba. Dokonca tolerujú hriechy v cirkvi, nežijú prikázania, cirkevné právo si vysvetľujú po svojom, však to napísal človek a nie Boh, to sa nemusí dodržovať, nenapomínajú, nevedú ľudí k skutočnému pokániu, nehlásajú evanjelium Ježiša, ale hlásia iba svoje bludy a polopravdy, cez ktoré manipulujú. Jediné čo netolerujú je to, ak má niekto iný názor, ktorý by ich ohrozil.

Pôstne obdobie sa v tomto roku dostáva ku koncu a liturgické modlitby pôstneho obdobia sú skoncentrované do otázky: „Hľa, Boh prichádza... ako ho prijmeme?“

Wilhelm Busch rozpráva:

Raz ku mne prišiel starý baník a povedal: „Pán farár, musím s vami hovoriť!“
Mal sedemdesiat rokov a hovoril mi: „Keď som mal sedemnásť rokov, dostal som sa na jedno zhromaždenie. Spoznal som, že Ježiš klope na moje srdce. Lenže som si povedal: Človeče, keď to s ním budem myslieť vážne a prijmem ho, vysmejú sa mi všetci kamaráti. To je nemožné. A tak som vybehol von.“

Hneď však pokračoval: „Môj život je už za mnou. Som starý. Teraz viem, že môj život bol zlý, lebo som vtedy, v tej chvíli, neotvoril Ježišovi dvere.“ (Wilhelm Busch, Ježiš náš osud, 1993, s. 28. )

Bratia a sestry, dnes Boh prichádza k nám... Klope na naše srdcia... Aká bude naše reakcia?...