Mk 2, 1-12

Milí bratia a sestry! Okolo Ježiša sa zhromaždilo toľko ľudí, že sa nepomestili do domu, v ktorom vyučoval Božie slovo. Aby nevznikali podobné situácie, aby nám nebolo okolo Ježiša tesno, postavili sme si kostoly. No často je v nich toľko voľného miesta, že nás to až zahanbuje. Áno, v mnohom zahanbujúci je pre nás tento text, ktorý začína správou, že dostať sa k Ježišovi bol vtedy problém.

Zároveň je to však text veľmi povzbudzujúci. Veď zreteľne vypovedá, že ľudia, napriek tomu, že stretnúť sa s Ježišom bolo vtedy problémom, mali snahu dostať k Ježišovi seba i tých, ktorí nie sú schopní prísť k Nemu na vlastných nohách. Toto potrebujeme aj my, v dnešnej dobe. Pre túto úlohu sme tu: aby sme dostali k Ježišovi seba, aj tých, ktorí sami prísť nevládzu. Máme ich okolo seba dosť, azda v našej vlastnej rodine – ľudí telesne nehybných, no vari ešte častejšie duchovne nehybných, ktorých treba prinášať k Pánovi vo vytrvalých a vrúcnych modlitbách. Prosme za našich nemocných, ale tiež za tých, ktorí sú ľahostajnými k Bohu a v modlitbách ich prinášajme k Pánovi. Pre Ježiša nijaký stav človeka nie je nevyriešiteľným problémom a tak prosme spoločne za tých, ktorí sú od Neho ďaleko a nad nikým zúfalo nemávnime rukou.

Ani muži z evanjeliového príbehu nemávli rukou nad zložitou situáciou ich ochrnutého priateľa. Učia nás, čo charakterizuje vieru v Ježiša Krista:

Vieru v Krista charakterizuje v prvom rade dôvera v Ježiša, ktorá sa nedá odradiť prekážkami.
K viere v Krista patrí aj vynaliezavosť, mohli by sme povedať: fantázia lásky. Všimnime si, ako to robili títo muži: ak nezaberie jedno, trpezlivo skúšajú druhé, ak nejde dostať ochrnutého i seba k Pánovi dverami, skúšajú to cez strechu.

K pravej viere patrí i to, že sa nebojí námahy. Niesť postihnutého na nosidlách, možno hodný kus cesty – to chcelo námahu. Rovnako vyniesť ho po schodoch na vonkajšej strane domu na plochú strechu, tiež vyžadovalo námahu.

K viere patrí aj zdravé riziko. Priatelia ochrnutého muža ho podstúpili, keď skomplikovali prebiehajúce zhromaždenie a poškodili cudzí majetok – strechu – čo sa však dalo pomerne ľahko opraviť. Napriek tomu išlo o riziko – veď to nebol ich dom, ich strecha a aj my by sme sa poriadne čudovali, keby sa nám tu počas liturgii niekto vlámal cez strechu.

Na otázku: Kto prinesie ľudí k Ježišovi? – sám úryvok dnešného evanjelia naznačuje odpoveď:

- tí, ktorí dôverujú Ježišovi a nenechajú sa odradiť prekážkami;

- tí, ktorí majú vynaliezavosť – fantáziu lásky;

- tí, ktorí sa neboja námahy;

- tí, ktorí sú ochotní podstúpiť aj riziko.

Aj my premýšľajme: Ako je to s našou vierou? Premýšľajme, či sa naša viera nenechá odradiť prekážkami, či jej nechýba fantázia lásky, či je ochotná podstúpiť námahu a riziko. Je o čom premýšľať, lebo okolo Ježiša boli a sú rozliční ľudia.

Náš text spomína tri typy ľudí:

- tých, ktorí Ježiša počúvali. Čítame o nich len toľko, že ich bolo veľa.

- Ďalej sú zmienení veriaci, ku ktorým patrili priatelia porazeného muža.

- A potom tí, ktorí sa protivili a obvinili Ježiša.

Je jasné, že sme pozvaní zaradiť sa medzi veriacich. Všimnime si ich preto ešte trochu bližšie.
Sú ochotní a pripravení pomôcť. No aby tak mohli urobiť, aby ich pomoc bola účinná, musia spolupracovať. Ak máme byť ako cirkev schopní plniť svoju úlohu: seba aj iných prinášať k Ježišovi, nevyhnutne potrebujeme spolupracovať.

Jeden človek, zrejme ani dvaja by ochrnutého k Ježišovi nedokázali priniesť. I dnes, keď je niekto v domácnosti chorý a potrebuje dlhodobú opateru, najideálnejšie je, keď sa pri ňom v tejto službe striedajú viacerí. Preto hľadajme spolupracovníkov aj v službe pre Božie kráľovstvo – v službe prinášania ľudí k Ježišovi. Ak sme do nej pozvaní, dajme sa osloviť, nehľadajme výhovorky, urobme, čo je v našich možnostiach! Nebuďme individualistami, učme sa spolupráci ako tímoví hráči.

Dôvera, ktorá sa nedá odradiť prekážkami, fantázia lásky, ochota podstúpiť námahu a riziko, nech patria aj k našej viere. Veď ako cirkev sme tu preto, aby sme seba i druhých dostali k Ježišovi. Možno tak, že chorému či starému človeku donesieme časopis Slovo; možno ho dostaneme k Ježišovi tak, že ho budeme pravidelne navštevovať, prejavíme záujem, obetujeme čas, aby sme ho vypočuli; možno iných prinesieme k Ježišovi tak, že sa budeme vytrvalo a vrúcne v modlitbách prihovárať za ľudí, ktorí sú ľahostajní k Bohu.

Potrebujeme sa dostať k Ježišovi. On totiž určuje správnu diagnózu – určí našu prvoradú potrebu. Je ňou to, čo povedal Pán ochrnutému ako prvé: “Odpúšťajú sa ti hriechy!“ (Mk 2,5). Zdravie je nesmierny dar, ale ešte horšie zlo ako choroba, je žiť s neodpustenými hriechmi. To je vskutku smrteľná nemoc, pôsobiaca nie „len“ časnú, ale večnú smrť. Na prvom mieste ide teda o odpustenie hriechov. Pán Ježiš má moc odpustiť nám ich. I dnes nás Ježiš pozýva k sebe, k svojmu prestolu, aby nás nanovo uistil o svojom odpustení a posilnil v službe, ktorú sme poslaní konať: prinášať druhých k Nemu.

Nezabudnime, že preto, aby sme ju konali, sme na tomto svete; preto máme aj spolupracovať. Keď v tejto službe zostaneme verní, potom ani telesná smrť nebude koncom, ale bude znamenať to, čo nám pripomína Sväté Písmo: „vojdi do radosti svojho Pána“ (Mt 25,21b).