Mk 1, 1-8

Bratia a sestry! Čo je to hlas? Podľa Aristotela hlas je zvuk, ktorý má nejaký význam a nevzniká prosto tým, že sa vzduch vydychuje, ale tým, že vzduch, ktorý je v priedušnici, na ňu naráža a vzniká slovo. 

 

Človek už ako dieťa často počúva hlas rodičov, učiteľov, atď., ktorý ho na niečo upozorňuje. Aj my, v dnešnom evanjeliu sme počuli hlas, „hlas volajúci na púšti“, ktorý nás upozorňuje na veľmi dôležitú skutočnosť, na to, „aby sme pripravili cestu Pánovi“.

V našom svete je mnoho hlasov, ktoré „kričia“ na námestiach, na uliciach, v novinách a v televízii. Tieto hlasy nás povzbudzujú, aby sme kúpili nejaký tovar, aby sme nestratili príležitosť, aby sme sa pripojili k nejakej manifestácii, aby sme hlasovali, podpísali, protestovali, búrili sa, pripojili sa k hlásaniu určitých hesiel. Počujeme hlasy, ktoré nám hovoria o zisku, úspechu, nenávisti, násilí a o mnohých iných posolstvách. Ponúkajú nám cesty, ktoré nás majú doviesť k úspechu, nie však k Ježišovi. 

Obsah Jánovho hlasu je iný. Je jedinečný: „Pripravte cestu Pánovi.“ Ján nás vystríha, že mnohé naše cesty nás neprivádzajú k Pánovi. Pripomína nám, že Pán prichádza z inej strany. Cesty, ktoré treba vyrovnať, aby sme mohli stretnúť Pána, to sú cesty spravodlivosti, lásky, úcty k iným. To nie je nič nové. Nie je to žiadna mimoriadna cesta. Je to opakovanie základnej pravdy: cesta k Bohu nutne prechádza cez blížneho.

Naše kresťanské svedectvo by malo spočívať v tom, aby sme uprostred mnohých hlasov boli „inými hlasmi“. Najmä počas vianočných sviatkov by sme mali mať odvahu povedať, že isté cesty, po ktorých chodíme niekedy aj naši príbuzní a priatelia, nevedú do Betlehema, nevedú k Ježišovým jasliam. 

Aj dnes mnoho ľudí neprijíma „hlas“ Jána Krstiteľa. Dokonca mnoho kresťanov, ktorí žijú v cirkvi si veselo žijú v názoroch, ktoré sú proti kresťanstvu. Dokonca tolerujú hriechy v cirkvi, nenapomínajú, nevedú ľudí k skutočnému pokániu, nehlásajú Ježiša. 

V dnešnej „liberálnej“ dobe je ťažko niekoho napomínať. Dôvodov na napomínanie je mnoho, ale dôvodov, ktoré bránia napomínaniu je ešte viacej. Spomeniem niekoľko:

1. Obava, že sa pri napomínaní niekoho mýlim.

2. Obava, že sa napomínaný urazí a bude sa na mňa hnevať (napomenutie sa obráti proti mne)

3. Mám tak veľkú lásku, že zásadne nenapomínam. 

Myslím, že kresťania mnoho kážu, veľa ohovárajú, ale málo napomínajú. Keby sa v cirkvi napomínalo, tak by cirkev rástla k svätosti. Tento princíp v cirkvi nefunguje, lebo:

- Členovia cirkvi žijú navzájom v anonymite, sú odcudzení, uzavretí a maximálne sa pozdravia.

- Niekedy aj my kňazi cirkvi sme duchovne oddelení od svojich veriacich, takže ich ani osobne nepoznáme. Pastoračná služba spočíva len vo vysluhovaní sviatostí. Robíme len veľmi základný servis.

- Je bežné, že „ kresťania“ vyjdú z kostola a zapália si cigaretu, následne idú na diskotéku, do krčmy alebo za inou zábavou. My kresťania sme sa uspokojili iba s počtom členov a neriešime, že mnohí kresťania v cirkvi ani nie sú v podstate kresťania. Neriešime, že treba im hlásať evanjelium a individuálne sa im venovať, aby prijali Ježiša a zmenili svoj život, aby svetský štýl života zamenili za život modlitby, pokánia a radosti zo spasenia. 

Napomínať môže každý kresťan, nielen vyhradená skupina. Dôležité je, aby cieľom napomínania bolo získať brata - sestru. Nemá byť cieľom odsúdenie a pohoršenie sa. „Nech sa všetko medzi vami deje v láske“. (1 Kor, 16, 14)

Bez napomínania sa neriešia vzťahy, nerieši sa postoj k evanjeliu, nerieši sa falošné náboženstvo a preto sú mnohí kresťania zahorknutí, a žijú v zlých vzťahoch. 

Podobne ako Ján Krstiteľ, ani my sa neobávajme reakcie ľudí. Tá nie je najdôležitejšia. Ján sa netrápi, či jeho hlas bude mať úspech. On chce urobiť miesto Ježišovi.