Mt 18, 23-35

Určite ste už počuli meno Kardinál Joseph Bernardin. Bol to arcibiskup v Chicagu.  V jednom rozhovore s ním povedal. Dve veci by som nechcel aby sa mi stali v živote. Mať rakovinu a byť odsúdený sexuálnym škandálom.

Ako je známe, zomrel na rakovinu. Taktiež ako kardinál bol odsúdený za pedofilný škandál. Celé noviny v USA písali o tomto škandále. Bulvárne noviny sa ihneď pustili do kardinála. Všetky noviny prinášali veľké fotky, ľudia sa pohoršovali. Kardinál Bernardín s týmto žil až do konca života. Avšak tesne pred smrťou, keď zomieral na rakovinu, prišiel za kardinálom muž, bývali seminarista, ktorý ho odsúdil z pedofílie. Pred všetkými  povedal, že chce sa kardinálovi ospravedlniť, pretože odsúdenie bolo vymyslene, nepravdivé. Kardinál Bernardin sa s ním úprimne porozprával a zo srdca mu odpustil. O niekoľko dni na to kardinál zomrel. Vtedy noviny nepriniesli skoro žiadnu reportáž iba v malom kútiku novín bolo napísane, že kardinál bol neviny. Bratia a sestry, nie je to trochu nespravodlivé? Určite áno. Nechcem však rozprávať o ospravedlnení, aj keď aj to je veľmi dôležite, všimnúť by sme si mali práveže odpustenie zo strany kardinála.

Evanjelium dnešnej nedele nám odporúča odpúšťať svojim blížnym, ktorí sa voči nám previnili.  Kristus vyrozprával svojim učeníkom príbeh o Kráľovi.  Kráľ odpustil všetkým, ale jeho sluha nedokázal odpustiť svojmu dlžníkovi. Preto si ho kráľ dal opäť zavolať a potrestal ho.

V závere tohto textu počujeme Kristove slová: “Tak aj môj nebeský Otec urobí vám, ak neodpustíte zo srdca každý svojmu bratovi".

Problém, o ktorom hovorí evanjelium je problém odpustenia a to odpustenia zo srdca. Veľmi často robíme niečo, čo by sme mohli nazvať odpustenie z rozumu. V praxi to znamená, že sa snažíme na vec zabudnúť. Ono to funguje len do vtedy, dokiaľ sa nestretneme s tým, kto nám ublížil. Ak sa tak stane, znovu v srdci mame bolesť, a cítime, že sme vlastne neodpustili. Táto skúsenosť nám ukazuje, že každé ublíženie sa dotklo predovšetkým nášho srdca.

Dám za pravdu a tým, ktorý sú neprávom odsúdení. Nedá sa odpustiť ihneď. Je to samozrejme dlhodobý proces a niekedy to trvá aj celé roky.

Zamyslíme sa nad tým, o čo teda ide v odpustení? Čo chce Boh od nás? Samotné slovo odpustiť naznačuje, že máme čosi pustiť, čohosi sa zrieknuť.

Ak neodpustíme, vlečieme so sebou bremeno neodpustenej viny nielen ten, komu odmietame odpustiť, ale toto bremeno veľmi zaťažuje aj nás. To si možno ani neuvedomujeme, ale skutočnosťou je, že ak odmietneme odpustiť, vlečieme so sebou ťažké bremeno, čo sa prejaví mnohými škodlivými vplyvmi v našom vlastnom živote.

Ako často počujeme alebo sme svedkami toho ako sú rodiny rozhádané. Vlastná rodina je tak rozhádaná, že nedokážu si vzájomne odpustiť. Ich častá zámienka je, on alebo ona urobila chybu, nie ja. Ona by sa mala ospravedlniť. Áno, všetko sa môže stáť v rodine, spoločnosti. Avšak neexistuje taká chyba, ktorá by sa nedala odpustiť. Ak budeme pozerať ľudskými očami, samozrejme nedokážeme odpustiť.  Ak by kardinál Bernardin zmýšľal ľudský, som presvedčený o tom, že by nedokázal odpustiť tak závažne obvinenie. Koľkým z nás by sa žiadalo možno odškodné, alebo verejne ospravedlnenie v novinách z tak závažnej veci.

Dvaja priatelia prechádzali cez púšť, po ceste spoločne sa rozprávali. Avšak na jednej veci sa nezhodli a diskusia sa zvrhla do hádky a skončila tým, že jeden udrel druhého po tvári. Ten sa zohol na zem a na piesok napísal „Môj najlepší priateľ mi dnes dal facku“. Potom pokračovali v ceste ďalej, až napokon dorazili do oázy, kde sa rozhodli okúpať. Avšak ten, čo dostal v púšti facku, sa zrazu začal topiť. Ten druhí priateľ, ktorý mu na ceste dal facku ho zachránil. Na znak vďačnosti preto tentoraz vyryl do skaly: „Môj najlepší priateľ mi dnes zachránil život“

V našom živote sa aj nám možno dostalo veľa urážok, ktoré sme vyryli do kameňa našej pamäti a nie sme schopný odtiaľ vymazať. No v našom živote určite boli aj prejavy lásky, ktorých sa nám dostalo , ale veľmi skoro sme na ne zabudli, pretože sme si ich zapísali do piesku našej krehkej pamäti.

Do piesku by sme si mali však zapisovať predovšetkým urážky, aby ich vietor odpustenia mohol ľahko zahladiť.