Filioque III - Ekumenizmus

„Obnoviť jednotu medzi všetkými kresťanmi je jedným z hlavných cieľov  Druhého vatikánskeho všeobecného cirkevného snemu.“[1]

Ekumenizmus – je úsilie o jednotu kresťanov. V úvode k encyklike Ut unum sint Ján Pavol II. píše: „Kristus volá všetkých svojich učeníkov k jednote.“ (UUS 1). V dejinách Cirkvi sa konalo 21 ekumenických koncilov. Cirkvi Východu i Západu sa rozdielne pozerajú na koncily. Spoločne uznávajú prvých sedem všeobecných koncilov. 1. Nicejský I. (325); 2. Carihradský I. (381); 3. Efezský (431); 4. Chalcedonský (451); 5. Carihradský II. (553); 6. Carihradský III. (680); 7. Nicejský II. 787). Ekumenizmus je veľmi zložitý problém. Vyžaduje si mnoho síl, času, dobrej vôle, vzdelaných i jednoduchých ľudí, rešpektovanie Magistéria a najmä pokoja, porozumenia a lásky. Ekumenizmus od Druhého vatikánskeho koncilu urobil obrovský krok vpred. „I po toľkých hriechoch, ktoré prispeli k historickým rozkolom, je možná jednota kresťanov, pokiaľ si budeme pokorne vedomí, že sme zhrešili proti jednote a budeme pokorne presvedčení o potrebe svojho obrátenia“ (UUS 34).

Cirkev a ekumenizmus

Cirkev vždy mala za cieľ vystupovať v dejinách ako inštitúcia lásky, v ktorej človek vždy nájde oporu a útechu, ktorá sa mu nedostávala v iných inštitúciách. Takéto fungovanie Cirkvi je založené samotným Spasiteľom Ježiš Kristom, ktorý definoval lásku ako sebaobetovanie sa pre iného. Obeta je v Cirkvi preto považovaná za veľký dar lásky človeka, ktorý prejavil takýmto činom lásku voči inému človeku. Ak načrieme do veľkolepého bohatstva histórie Cirkvi zistíme, že každá etapa mala svojich obetavých „lások“, ktoré dali svoje životy za Lásku a Pravdu. A práve tieto hrdinstvá je potrebné analyzovať, aby aj dnešný kresťan chápal, aký zmysel obeta pre dnešnú dobu má.

Jedným zo základných faktorov, podieľajúcim sa na formovaní dnešného ekumenizmu k činnosti, je materinská láska Cirkvi. Ekleziológia svätého Kypriána, svätého Jána Zlatoústeho a iných otcov[2] svedčí o veľkej láske Cirkvi ku všetkým ľuďom. Bez nej by nemohla splniť svoje poslanie v tomto svete. Preto Cirkev od začiatku milovala svoje dietky, ktorých počet rástol s každým dňom: „My sme jej potomstvom, kŕmení jej mliekom, oživovaní jej Duchom“ Cirkev má svoj počiatok v Jeruzaleme a šíri sa po celom svete. Tajomstvom jej jednoty je sila, ktorá jej dala počiatok – láska. Kresťanom bol daný spôsob života, ktorý sa zakladá na láske k Bohu a blížnym. Keďže táto láska sa udeľuje cez Cirkev, je ona sama nazvaná „ctihodnou Matkou kresťanov“, ktorá lieči všetky trápenia duše i tela a učí láske voči všetkým.[3]

Za najväčší a najzákladnejší faktor ekumenizmu musíme považovať jednotu, ktorá odráža úsilie takejto formy zjednotenia.„Bez jednoty je existencia Cirkvi nemožná.“ Vyplýva z jej podstaty a je budovaná na vzor Svätej Trojice. Cirkev od počiatku musela vzdorovať rôznym heretickým a schizmatickým tendenciám a hnutiam, ktoré narúšali doktrinálnu, morálnu a organizačnú jednotu jej života. Veľkí otcovia museli sústavne liečiť trhliny spôsobené v

„nešitom odeve“ Cirkvi ariánmi, pneumatomachmi, nestoriánmi, sabeliánmi, manichejcami, monofyzitmi, monotelitmi a inými.

Najvýznamnejšie diela veľkých otcov sú napísané práve v polemike s týmito herézami. V nich nájdeme všetko teologické bohatstvo, ktoré mali k dispozícii a na vytváraní ktorého sa svojou prácou podieľali. Nič v tomto svete sa nemohlo rovnať jednote kresťanov, ktorú tak dôrazne odporúčal sám Kristus i Jeho apoštoli (Jn. 17, 22- 23; 1 Kor 12, 12-31; Ef. 4, 4-16). Bez mocnej väzby medzi členmi – údmi Tela Kristovho nedá sa udržať ani uskutočňovať evanjeliový odkaz privádzať Zem – ekuménu k poslušnosti vo viere, do jedného ovčinca Dobrého Pastiera (Rim. 1, 5; Jn. 10, 1, 16).[4]

V 1 – 4 storočí bol termín „ekuména“ označovaný ako:

- celá obývaná Zem

-  to, čo patrilo do Rímskej ríše alebo ju reprezentovalo

-  to, čo patrilo do Cirkvi ako celku alebo ju reprezentovalo

- to, čo malo vo všeobecnosti cirkevný charakter

-  misijné poslanie Cirkvi vo svete

- vzťahy medzi Cirkvou a rôznymi konfesiami (heretikmi)

- stanovisko, postoj, ktorý vyjadruje poznanie o jednote Cirkvi a kresťanstva a túžbu po tejto jednote

-  vzťahy medzi Cirkvou a štátom, ktoré sú dodnes zložité“[5]

Z daného vyplýva, že každá náboženská spoločnosť si je vedomá potreby po jednote, ktorá bola prezentovaná v úlohe a učení prvotnej Cirkvi ako niečo, čo sa nemohlo nijako meniť, respektíve mutovať. Dráb tiež poznamenáva v úsilí o zjednotení s Východom dva dôležité momenty a to: Druhý Lyonský[6] koncil, ktorý otvoril Gregor X. 7. mája 1274 z dôvodu pomoci pre Jeruzalem počas križiackych výprav, úniu s Grékmi a reformu cirkvi. Ďalším pokusom, ako poznamenáva Dráb ďalej, bol Florentský koncil vo Ferrare v roku 1438. Neskôr pokračoval vo Florencii.[7] Pokusmi o jednotu novšieho dáta sa považujú dve významné únie v Breste (1596) a v Užhorode (1646).[8] Pokus o jednotu roztriešteného Západu mal za úlohu koncil v Tridente (1545 – 1563). Išlo tu o zjednotenie, respektíve záchranu jednoty medzi Jánom Husom na počiatku 15. storočia. O storočie neskôr to boli vystúpenia Martina Luthera, Jána Kalvína a ďalších reformátorov.[9]

Ak chceme hovoriť o ekumenizme bližšie, musíme mať na pamäti za vzor svätých Otcov. Tí horlivo nabádali k ostražitosti pred rozkolmi, ktoré Cirkvi nepriniesli nič dobrého, jedine to, že sa začnú diferencovať a nastane dezorientácia medzi samotnými veriacimi v otázkach viery, mravouky a celého niptického a kontemplatívneho spôsobu života. Pružinský o tom píše: „Otcovia chápali bohoľudský poriadok spásy ako istý cyklus: stvorenie pochádza od Boha a po prekonaní histórie sa k Nemu vracia. Boh je centrom jednoty a jestvovania. Toto nasmerovanie na jednotu prechádza ako červená niť celou patristickou teológiou.“[10]

Všetky úlohy ekumenických dialógov sa musia dostatočne zdôrazňovať, pretože môže dôjsť k určitému pluralizmu v otázkach trinitárnej teológie. Dôležitosť akceptovania Boha ako Trojice je nesmierne dôležité, nakoľko to zabezpečuje kresťanstvu status spásonosného charakteru. Takýto fenomén chápania rozličného trinitárneho aspektu v živote veriaceho môže spôsobiť a aj spôsobuje v histórii rôzne niekoľko storočné rozdiely, ktoré sa prejavujú v odlišnom spôsobe života jednotlivých veriacich.

Pravoslávna Cirkev učí, že život človeka, ktorý prešiel krstom, sa od tohto momentu stáva kristocentrickým. Jedine Kristus ako Boh a zároveň ako človek má silu takéhoto pokrsteného doviesť do stavu najvyššej dokonalosti akej sa človeku môže dostať. O niečo podobné sa snažili a snažia rôzne náboženské denominácie, ktoré vo svojich doktrínach prezentujú taktiež status božskosti a snažia sa marginalizovať pôvodné tradičné cirkevné spoločenstvá. Ich pôsobenie bolo potrebné uviesť na pravú mieru a správnejšie definovať vo vzťahu k tradičným cirkvám. Nakoľko väčšina z nich je kresťanského charakteru, nastal pokus zjednotiť myslenie kresťanských denominácií a vytvoriť tak jednotný doktrinálny systém vo vzťahu k Trojici, ktorá je hlavným učením väčšiny kresťanských spoločností. Tento systém by tak marginalizoval tie skupiny, ktoré hlásajú iné učenie nekompatibilné s učením, aké považuje tento systém. Aj z takéhoto popudu začala svoje účinkovanie Svetová rada cirkví[11] so sídlom v Ženeve. Tá má už od roku 1948 za cieľ zjednotiť všetky kresťanské spoločenstvá do jedného celku, ktorý má oslavovať Boha ako Monádu a zároveň ako Trojicu. Za člena SRC za môžu stať jedine tí, ktorí uznávajú za doktrinálny základ učenie

o Kristovi ako Pánovi a Spasiteľovi.

SRC nie je nejakou nadradenou cirkvou, ale jej cieľom je „pomáhať pri budovaní vzájomných vzťahov medzi cirkvami. Vzhľadom na vieru, kladie Rada podmienku, že jej členmi môžu byť len tí, ktorí vyznávajú podstatné elementy kresťanského Krédo. Toto rozšírenie vieroučnej podmienky bolo prijaté na návrh Pravoslávnej cirkvi na 3. Valnom zhromaždení v New Delhi v roku 1961. Kladie dôraz na vyznanie pravdy viery o Najsvätejšej Trojici a na uznávanie autority sv. Písma.“[12]

V katolíckej cirkvi bol zriadený sekretariát pre jednotu, ktorá má na starosti ekumenický dialóg medzi kresťanmi a pápežská rada pre napomáhanie jednoty kresťanov.12 Sekretariát bol zriadený pápežom Jánom XXIII. 5. júna 1960, aby napomáhal zjednoteniu kresťanov. Vedením bol poverený jezuita Augustín Bea, horlivý zástanca jednoty kresťanov. Sekretariát mal za úlohu pripraviť dokument o ekumenizme. (Dokument sa nazýva Dekréte Unitatis redintegratio – o ekumenizme). V tomto dokumente sa píše: „Pravý ekumenizmus nejestvuje bez pravého obrátenia.  Lebo túžba po jednote sa rodí a dozrieva v obnovenej mysli, v sebazapieraní a z veľkodušných prejavov lásky. Preto prosme Božieho Ducha o milosť úprimného sebazaprenia, poníženosti, úslužnosti a bratskej veľkodušnosti voči iným.“ Je dôležitým faktom, že veľa náboženských spoločností ako SRC a iné ocenili založenie sekretariátu a vyslali na tento koncil svojich vyslancov. Medzi nekatolíckych pozorovateľov pozvanie prijalo 17 kresťanských denominácii, z toho 6 bolo pozorovateľov pravoslávnej cirkvi a to:

Ruská pravoslávna cirkev – štyroch pozorovateľov.

Gruzínska pravoslávna cirkev.

Egyptská pravoslávna cirkev.

Sýrsko‐pravoslávna cirkev.

Sýrsko‐pravoslávna cirkev Indie.

Ruská pravoslávna cirkev v cudzine (Ženeva).[13]

Považujem za dôležité spomenúť, že pontifikát Jána XXIII. (1958 – 1963) bol novým začiatkom dejín katolíckeho snaženia o ekumenizmus. Pavol VI. sa už počas koncilu v roku 1964 stretol s ekumenickým Carihradským patriarchom Athenagorasom v Jeruzaleme. Na záver koncilu 7. 12. 1965 pápež Pavol VI. a patriarcha Athenagoras zrušili exkomunikácie carihradskej a rímskej cirkvi. O tomto akte bola vydaná deklarácia. 25. ‐ 26. Júla 1967 navštívil Pavol VI. Turecko a dohodol návštevu Athenagorasa v Ríme.[14]

Takéto gestá, ktoré Pavol VI. urobil aj s ďalšími inými náboženskými spoločnosťami mali naštartovať smerovanie cirkvi k jednote, ktorá sa mala realizovať návratom k rímskemu patriarchátu. Takýmto pokračovateľom bol aj pápež Ján Pavol II., ktorý kopíroval nastolenú cestu.[15] Tento veľmi priateľský akt mal za následok tiež nami horeuvedené stanovisko, ktoré znie ako ekleziologický problém vo vnútornom živote cirkvi, pretože podnietili vytvorenie niečoho, čo ani druhý koncil nedokázal eliminovať. Na biskupskej synode v roku 1991 v Ríme takéto problémy ukázali a predostreli aj zástupcovia pravoslávnych cirkví, ktoré sa nezúčastnili takéhoto dialógu. Dôvodom, ktorý predniesol jediný zástupca Pravoslávnej cirkvi metropolita Spiridon reprezentant carihradského ekumenického

patriarchátu bol, „že stále je cítiť veľké napätie medzi Pravoslávnou a katolíckou cirkvou. Zdrojom tohto napätia je znovuzrodenie „uniatskych cirkví“ na Ukrajine a Rumunsku.

Ďalším problémom bolo vytvorenie paralelných katolíckych štruktúr, najmä biskupských sídiel v Moskve, v Kazakstane a Novosibírsku.“[16]

„Metropolita Spyridon obvinil katolícku cirkev, že sa stále viac vzďaľuje od ekumenického ducha Druhého vatikánskeho koncilu a v rámci evanjelizácie chce pokladať krajiny s pravoslávnou tradíciou za svoje misijné územie. Táto skutočnosť a uniatizmus s ňou spojený, podľa neho, vážne ohrozuje teologický dialóg, ktorý môže byť preto nielen odložený na neurčito, ale aj úplne prerušený (...). Pozíciu katolíckej cirkvi na tejto synode hájil prefekt kongregácie pre východné cirkvi kardinál Silvestrini a štátny sekretár kardinál Sodano. Kardinál Silvestrini vo svojom prejave obhájil právo východných katolíckych cirkví na existenciu a rozvoj, oceniac ich hrdinské vyznanie viery v období prenasledovania. Žiadal aj pre tieto cirkvi právo na slobodu a spravodlivosť a vyjadril presvedčenie, že ich pastoračná aktivita nie je namierená voči pravoslávnym cirkvám. Kardinál Sodano zdôraznil, že znovuzrodenie týchto cirkví je zákonitým aktom spravodlivosti a nezabudol podotknúť, že všetky spomínané cirkevné majetky, ktoré sú dnes predmetom sporov, boli pôvodne vlastníctvom katolíckej cirkvi a do rúk Pravoslávnej cirkvi sa dostali len zásluhou protikatolíckych likvidačných akcií komunistických režimov. K otázke vytvorenia paralelných cirkevných štruktúr latinského obradu v Sovietskom zväze objasnil postoj Svätej Stolice, ktorá týmto aktom nesledovala nič iné ako zabezpečovanie pastorálnej starostlivosti veriacich latinského obradu, roztrúsených po celom jeho území. V tomto jej počínaní netreba vidieť nič neekumenického, tak ako katolícka cirkev nemôže namietať a nič nenamieta, ak jednotlivé pravoslávne cirkvi zriaďujú pre svojich veriacich v diaspóre zodpovedné cirkevné štruktúry.“[17]

Direktórium na vykonávanie princípov a noriem o ekumenizme, ktoré bolo schválené Jánom Pavlom II. a predstavené verejnosti 8. júna 1993 pripomína, že „roztržky v cirkvi vznikli často vinou ľudí na obidvoch stranách. Ďalej hovorí o úsilí o jednotu kresťanov. Cirkev definuje ako spoločenstvo, ako „jednotu s Otcom, skrze Krista v Duchu.“ Rastie od Turíc a dovŕši sa v sláve neba. Kým je na ceste žije v konkrétnych partikulárnych cirkvách zhromaždených okolo svojho biskupa a spojených medzi sebou“[18]

Ďalej kardinál Cassidy, ktorý je prezidentom pápežskej rady pre napomáhanie jednoty kresťanov zdôrazňuje, že „základnou inšpiráciou ekumenizmu je list Efezanom ako aj Apoštolova výzva v Druhom liste Korinťanom (5, 18 – 20). K všeobecnému zmiereniu s ľudí s Bohom a navzájom. A ďalej píše: „naše rozdelenie ako kresťanov je určitým spôsobom najhorším a najvážnejším zo všetkých rozdelení, keďže sme povolaní byť poslami zmierenia.“[19]

Na základe aj takýchto aktivít sa vedie dialóg medzi katolíckou a Pravoslávnou cirkvou. Už od roku 1964 sa začalo na ostrove Rodos vzájomnou konferenciou riešiť sporné otázky, ktoré naštrbujú vzájomný dialóg. V roku 1979 bola vytvorená zmiešaná komisia medzi Pravoslávnou a katolíckou cirkvou. Táto komisia naďalej pracovala v otázkach jednoty a vypracovali sa rôzne dokumenty o týchto konferenciách. Riešili sa témy ako napríklad: „Tajomstvo Cirkvi a Eucharistie vo svetle tajomstva Najsvätejšej Trojice“ v Mníchove v roku 1982. V tom istom roku sa pokračovalo v téme: „Viera, sviatosti a jednota cirkvi.“ V poradí piatom zasadaní v roku 1987 vo fínskom Valame, „kde bol schválený dokument na tému: „Sviatosť kňazstva vo sviatostnej štruktúre Cirkvi a osobitne dôležitosť apoštolskej postupnosti pre posväcovanie a jednotu Božieho ľudu.“ Okrem toho bola navrhnutá téma: „Ekleziologické a kánonické dôsledky sviatostnej podstaty Cirkvi. Konciliarita a autorita v Cirkvi.“ Spoločenské a politické zmeny v Európe v nasledujúcich rokoch ovplyvnili aj pokračovanie v teologickom dialógu aj vzťahy medzi cirkvami. Hneď v roku 1989 oficiálne nechali dialóg pravoslávni Jeruzalemského patriarchátu“.[20]

25.–31. januára 1990 zasadala vo Viedni katolícko‐pravoslávna subkomisia a zaoberala sa otázkou prozelytizmu. Zhodli sa na zásade, že „cieľom ekumenického dialógu nie je pohltenie jednej cirkvi druhou, či odtrhnutie časti jednej cirkvi a jej pričlenenie k inej. Na druhej strane však obe zúčastnené strany vzali na vedomie historickú skutočnosť existencie katolíckej cirkvi východného obradu“.[21] 13. marca 1990 bol prerušený dialóg medzi Ukrajinskou katolíckou cirkvou, Sv. Stolicou, Moskovským patriarchátom a Ukrajinskou autonómnou pravoslávnou cirkvou, ktoré mali prerokovať delenie kultových priestorov.[22] Napriek novým problémom zišla sa vo Freisingene 6. – 15. 5. 1990 teologická komisia na svojom 6. plenárnom zasadnutí a vydala vyhlásenie o uniatizme.[23] Zaujímavou bola tiež konferencia v Tripolise v roku 1993, kde sa preberala otázka: „Uniatizmus – metóda hľadania jednoty

v minulosti a dnešné hľadanie plnej jednoty.“[24]

Všetky tieto aktivity sa snažia určitým spôsobom dôjsť k nejakej jednote a nájsť spoločnú cestu k sebe. Ako píše Pružinský, „že hriech rozdelenia bude minulosťou a bratská láska bude dosiahnutá v tajomstve Eucharistie, ktorá je najvlastnejším a najpresvedčivejším vyjadrením jednoty, o ktorú usilujeme a v ktorú od apoštolských čias pevne veríme.“[25]

Hoci už pretiekol nejaký ten čas vzájomných dialógov a snáh o vzájomnú spoluprácu vidieť, respektíve nevidieť žiaden posun v oblasti teologických, kánonických a dogmatických prekážok.[26] Na takejto ceste pracovať ako vidíme je veľmi dôležité a zároveň veľmi zložité. Nemalým povzbudením do tohto zápalu boja sú aj slová jeho blaženosti Anastasia (arcibiskupa tiranského a celého Albánska), ktorý bol zvolený v roku 2006 za jedného z ôsmich prezidentov SRC, kde okrem iného hovorí: „Mojou úlohou ako prezident SRC je zúčastňovať sa porád Rady, rozprávať o skúsenostiach z minulých desaťročí, prispievať do diskusie o prítomnosti a hľadieť na problémy budúcnosti...vo vzťahu k pravoslávnej Cirkvi je to pomôcť pravoslávnym vidieť našu zodpovednosť, ktorú máme pred celým kresťanským svetom, aby sme sa neizolovali v našich vlastných komunitách. Pretože my v pravoslávnej Cirkvi sme živou súčasťou súčasného sveta.“[27]

816 „Toto je jediná Kristova Cirkev… ktorú náš Spasiteľ po svojom zmŕtvychvstaní zveril Petrovi, aby bol jej pastierom, a poveril jeho i ostatných apoštolov, aby ju šírili a viedli… Táto Cirkev, ustanovená a usporiadaná na tomto svete ako spoločnosť, pretrváva (subsistit) v Katolíckej cirkvi, ktorú spravuje Petrov nástupca a biskupi v spoločenstve s ním.“
Dekrét Druhého vatikánskeho koncilu o ekumenizme vysvetľuje: „Jedine prostredníctvom Kristovej Katolíckej cirkvi, ktorá je všeobecným prostriedkom spásy, možno dosiahnuť celú plnosť prostriedkov spásy.(830) Veríme totiž, že Pán zveril všetko bohatstvo Novej zmluvy jedine apoštolskému kolégiu, na ktorého čele stojí Peter, na budovanie jediného Kristovho tela na zemi, do ktorého sa majú plne začleniť všetci, ktorí už nejakým spôsobom patria k Božiemu ľudu.“

819 Okrem toho „mnohé prvky posväcovania a pravdy“ jestvujú aj mimo viditeľných hraníc Katolíckej cirkvi: „písané Božie slovo, život milosti, viera, nádej a láska a iné vnútorné dary Ducha Svätého, ako aj viditeľné prvky“. Kristov Duch používa tieto cirkvi a cirkevné spoločenstvá ako prostriedky spásy. Účinnosť týchto prostriedkov pochádza z plnosti milosti a pravdy, ktorú Kristus zveril Katolíckej cirkvi. Všetky tieto dobrá pochádzajú od Krista a vedú k nemu a samy „podnecujú ku katolíckej jednote“.

820 „Veríme, že“ jednota, „ktorú Kristus od začiatku daroval svojej Cirkvi,… pretrváva neodňateľne v Katolíckej cirkvi, a dúfame, že sa bude deň čo deň zveľaďovať až do skončenia vekov.“ Kristus ustavične dáva svojej Cirkvi dar jednoty, ale Cirkev sa musí stále modliť a pracovať na tom, aby udržiavala, posilňovala a zdokonaľovala jednotu,(2748) ktorú pre ňu chce Kristus. Preto sám Ježiš v hodine svojho umučenia prosil a ani teraz neprestáva prosiť Otca o jednotu svojich učeníkov: „…aby všetci boli jedno, ako ty, Otče, vo mne a ja v tebe, aby aj oni boli v nás jedno, aby svet uveril, že si ma ty poslal“ (Jn 17,21). Túžba po obnovení jednoty všetkých kresťanov je Kristov dar a výzva Ducha Svätého.

Nechat na prvu citaciu Bližšie k Otcom porov. PRUŠINSKÝ, Š. Patrológia II. Cirkevná a kresťanská literatúra 2. – 8. storočia,  Prešov 2003, s. 193-290 ISBN 80-8068-203-8.  Ma 480 stran

821 Aby sme na túto výzvu primerane odpovedali, vyžaduje sa:
— ustavičná obnova Cirkvi vo väčšej vernosti svojmu povolaniu. Táto obnova je hybnou silou smerovania k jednote;
— obrátenie srdca,(827) aby sa veriaci v Krista „snažili čím bezúhonnejšie žiť podľa evanjelia“, lebo nevernosť údov Kristovmu daru je príčinou rozdelení;
— spoločná modlitba,(2791) lebo „obrátenie srdca a svätosť života spolu so súkromnými a verejnými modlitbami za jednotu kresťanov treba pokladať za dušu celého ekumenického hnutia a právom ich možno nazvať duchovným ekumenizmom“;
— vzájomné bratské poznávanie;
— ekumenická formácia veriacich a najmä kňazov;
— dialóg medzi teológmi a stretnutia kresťanov rôznych cirkví a spoločenstiev;
— spolupráca medzi kresťanmi v rozličných oblastiach služby ľuďom.

822 „Starosť o obnovenie jednoty sa týka celej Cirkvi, a to tak veriacich, ako aj pastierov.“ Ale treba si uvedomiť, „že toto sväté predsavzatie obnoviť jednotu všetkých kresťanov v jednej jedinej Kristovej Cirkvi presahuje ľudské sily a schopnosti“. Preto celú svoju nádej vkladáme „do Kristovej modlitby za Cirkev, do Otcovej lásky k nám a do sily Ducha Svätého“.

---

[1] Unitatis redintegratio – úvod 1.)

[2] Bližšie k Otcom porov. PRUŠINSKÝ, Š. Patrológia II. Cirkevná a kresťanská literatúra 2. – 8. storočia,  Prešov 2003, s. 193-290 ISBN 80-8068-203-8.  Ma 480 stran

[3] PRUŽINSKÝ, Š. Pravoslávie a Ekumenizmus. Prešov 1997, s. 14 ISBN 80-967801-5, s. 14

[4] Tamže, s 15

[5] DRÁB, P. Ekumenizmus na Slovensku. Prešov : Vydavateľstvo Michala Vaška, 1998, 218 s. ISBN 80-7165-116-8 s. 23-24

[6] Tento koncil podobne ako koncil Florentský mal za úlohu podpísanie dohody o liturgickom a doktrinálnom zjednotení. Hlavnými témami boli akcentované tak ako primát pápeža, taktiež aj náuka o očistci a sedem sviatostí a tiež samozrejme otázka filioque. Táto únia nemala dlhú existenciu. Porov. Dráb, P. Ekumenizmus na Slovensku. Prešov : Vydavateľstvo Michala Vaška, 1998, s. 22. ISBN 80-7165-116-8

[7] Tento koncil zasadal na troch miestach – Vo Ferrare (1438‐1439), vo Florencii (1439‐1442) a tiež v Ríme (1443‐1445). Mal za úlohu zmierniť napätie medzi Pravoslávím a Rímom, ktorý na tomto stretnutí ponúkol jednostranne výhodnú „dohodu“, ktorá mala zjednotiť doktrinálne rozpory trvajúce už niekoľko storočí. Išlo o zásadné a prinútené akceptovanie, a to: 1. termínu filioque, ktorý bol doplnený do symbolu viery, 2. dosiahla sa

zhoda užívania pri liturgii ako kvaseného, tak aj nekvaseného chleba, 3. prijalo sa západné učenie o očistci a tiež sa muselo pristúpiť k prijatiu pápeža ako „nasledovníka blahoslaveného Petra (prvého medzi apoštolmi) a pravého námestníka Kristovho, hlavu celej cirkvi a otca a učiteľa kresťanstva.“ Pápežovi je vlastná „celá moc sýtiť, viesť a spravovať všeobecnú cirkev.“ Tento dekrét pravoslávna cirkev hneď pri návrate svojich delegátov zavrhla. Porov. Lane, T.: Dějiny křesťanského myšlení. Praha : Navrat domů, 1999, s. 128‐129. ISBN 80-85495-47-3, má 286 strán

[8] Tieto únie nasledovali vlastne to, čo nebolo z dlhodobého hľadiska dosiahnuté na druhom Lyonskom a Florentskom koncile. K podpísaniu zjednotenia došlo medzi biskupmi Metropolie Kyjevskej Rusi a Apoštolskou stolicou 16. 10. 1596 v Breste nad Bugom. Únia v Užhorode vošla do histórie 2. 4. 1646. Toto zjednotenie podpísalo 63 kňazov Mukačevskej eparchie a zložilo vyznanie viery s filioque, čim sa spojili s katolíckou cirkvou. Ako poznamenáva Dráb ironicky „Brestská a Užhorodská únia sú svedectvom tej jednoty, ktorá sa uskutočnila návratom časti pravoslávnych veriacich do Katolíckej cirkvi... V histórii Katolíckej cirkvi  má veľký význam fakt, že zjednotenie neznačilo prechod na latinské tradície. Východné zjednotené cirkvi majú vlastnú hierarchiu a dedičstvo disciplíny, liturgií a duchovností“. Ďalej píše „aj keď prežívala Ukrajinská gréckokatolícka cirkev obdobie rozkvetu svojej ekleziálnej štruktúry, čo vhodne vplývalo na náboženský život, formáciu duchovenstva a duchovné angažovanie veriacich... k tomuto rozkvetu predsa sa pridružili aj drámy a nedorozumenia, ktorého obeťou sa stal vitebský arcibiskup sv. Jozafát Kuncevič a ďalší mučeníci..“ Porov. Dráb, P.: Ekumenizmus na Slovensku. Prešov : Vydavateľstvo Michala Vaška, 1998, s. 24‐26. ISBN 80-7165-116-8

[9] Tamže, s 23 – 27.

[10] PRUŽINSKÝ, Š. Pravoslávie a Ekumenizmus. Prešov 1997, s. 19.

[11] Svetová rada cirkvi vznikla 22. augusta 1948 v Amsterdame ako nová organizácia jestvujúcich cirkví, ktorá má efektívnejšie brániť mier vo svete a napĺňať Boží plán spásy. Pozri: Tamže, s. 82 – 83. Porov. Dráb, P.: Ekumenizmus na Slovensku. Prešov 1998, s. 82‐83.

Na Slovensku od roku 1993 pôsobí Ekumenická rada cirkvi a má za úlohu predovšetkým „koordináciu aktivít jednotlivých členských cirkví, ktoré presahujú rámec jednej cirkvi.“ Tamže, s. 84 – 86. „ERC sa snaží vytvárať priateľskú atmosféru na báze porozumenia, tolerancie a spolupráce medzi jednotlivými cirkvami a náboženskými spoločnosťami, existujúcimi na Slovensku. ERC zastupuje svojich členov pred orgánmi štátnej správy, jej partnerom medzinárodných kresťanských organizácii, predovšetkým Svetovej rady cirkví a Konferencie európskych cirkví. „Zakladajúcimi členmi ERC v SR sú: Evanjelická cirkev augsburského vyznania, Reformovaná kresťanská cirkev, Pravoslávna cirkev, Cirkev bratská, Evanjelická cirkev metodistická, Cirkev československá husitská. Ako pozorovatelia sa na práci ERC podieľajú: Rímskokatolícka a Gréckokatolícka cirkev, Bratská jednota baptistov, Apoštolská cirkev, Cirkev adventistov siedmeho dňa.“ Tamže, s. 85.

[12] Dráb, P.: Ekumenizmus na Slovensku. Prešov 1998, s. 34.

[13] Dráb, P.: Ekumenizmus na Slovensku. Prešov 1998, s. 37-38

[14] Dráb, P. Ekumenizmus na Slovensku. Prešov 1998, s. 41

[15] Dráb, P. Ekumenizmus na Slovensku. Prešov 1998, s. 45

[16] Dráb, P.: Ekumenizmus na Slovensku. Prešov 1998, s. 46-47

[17] Vasiľ, C. Problematika súčasného ekumenizmu. v: Slovo, 24, 1992, č. 21, s. 4.

[18] Porov. DI ‐ 13. U nás vyšlo v roku 1994 v SSV Trnava. Tamže, s. 63.

[19] Por. DI ‐ 13. U nás vyšlo v roku 1994 v SSV Trnava. Tamže, s. 64.

[20] Por. DI ‐ 13. U nás vyšlo v roku 1994 v SSV Trnava. Tamže, s. 53.

[21] Por. Vasiľ, C. Problematika súčasného ekumenizmu, v: Slovo, 24, 1992, č. 20, s. 6 – 7.

[22] Por. Vasiľ, C. Problematika súčasného ekumenizmu, v: Slovo, 24, 1992, č. 20, s. 6 – 7.

[23] Por. Vasiľ, C. Problematika súčasného ekumenizmu, v: Slovo, 24, 1992, č. 20, s. 6 – 7.

[24] Por: Karski, K.: Kronika, v: Studia i dokumenty ekumeniczne, 9, 1993, č. 2, Warszawa 1993, s. 139. In: Tamže, s. 54.

[25] Pružinský, Š.: Pravoslávie a Ekumenizmus. Prešov 1997, s. 281.

[26] Pružinský, Š.: Pravoslávie a Ekumenizmus. Prešov 1997, s. 282.

[27] Anastasios, arcibiskup.: Je škandál (hanba) pre kresťanov zostať v izolácii. In: Odkaz sv. Cyrila a Metoda, č. 10, Prešov 2006, s. 10 – 12.