Lk 15, 11-32

John Newton, ktorý žil v XVII. storočí, bol obchodníkom s otrokmi. Mal vlastnú loď, na ktorej prevážal podvodom zadržaných černochov v Afrike a predával ich ako otrokov v prístavoch Európy a Ameriky. Jednej noci, keď jeho loď naložená otrokmi bola na otvorenom mori, začala strašná búrka. Víchor zmietal loďou ako malou trieskou dreva. Zdalo sa, že pre loď i jej pasažierov udrela posledná hodina. Vo veľkej panike John Newton si pokľakol na palube lode, zdvihol hore ruky a začal sa nahlas modliť: „Bože, ak nás zachrániš uprostred tejto strašnej búrky, sľubujem Ti, že skončím s týmto hriešnym zamestnaním, prestanem obchodovať s otrokmi!“

Boh vypočul modlitbu Newtona a loď sa priam zázračne zachránila. John Newton tiež dodržal Bohu daný sľub. Prestal obchodovať s otrokmi, ba dokonca viac, stal sa pastorom a začal ohlasovať Evanjelium. Na pamiatku svojho obrátenia napísal slová prekrásnej piesne Amazing Grace, mimoriadne populárnej v anglicky hovoriacich krajinách. Zvlášť vzrušujúce sú slová prvého verša, ktoré vo voľnom preklade znejú nasledujúco: „Aká udivujúca je Božia milosť, ktorá zachránila takého ničomníka ako som ja. Bol som stratený a vďaka Božej milosti som sa našiel. Bol som slepý a pohliadol som“…

O tom, aká udivujúca je Božia milosť voči každému, nás presviedča Kristus v dnešnom Evanjeliu. Otec, ktorý nás miluje, nám nielen odpúšťa hriechy, ale aj po ich odpustení s nami zaobchádza tak, akoby sme tie hriechy nikdy nespáchali. Aby sme sa presvedčili, že práve to nám chcel povedať Ježiš, zamyslime sa na chvíľu nad podobenstvom o márnotratnom synovi:

„Ešte bol ďaleko, keď ho zazrel jeho otec, a bolo mu ho ľúto. Pribehol k nemu, hodil sa mu okolo krku a vybozkával ho“. To, čo urobil otec znamenalo, že synovi nielen všetko odpúšťa, ale znovu ho prijíma ako svojho najbližšieho, ako svoje milované dieťa…

A otec pokračuje ďalej – rozkazuje sluhom, aby priniesli synovi sandále. V biblických časoch nosenie obuvi znamenalo, že človek je slobodnou osobou. Otroci chodili bosí. Teda obutie sandálov na bosé nohy syna, bolo znakom, že už nie je niekoho otrokom – navracalo mu to meno slobodného človeka.

Nakoniec otec rozkázal dať synovi prsteň na ruku. Založenie prsteňa na prst syna znamenalo, že otec ho navracia úplne do tej pozície, akú zastával pred svojim odchodom z domu.

V dejinách márnotratného syna ľahko môžeme vidieť naše vlastné dejiny. My tiež mnoho ráz utekáme z „domu Otca“, pohŕdajúc Jeho láskou a túlame sa po cestách hriechu. Ako často sa necháme zvábiť na miesta, kde „hriech“ sa predstavuje ako nevinná zábava. Žiaľ, hriech nikdy nie je nevinnou zábavou i keď tak môže na veľmi krátky čas pôsobiť. Hriech pod rúškou nevinnej zábavy, kým niekto nestratí svoju dôstojnosť, kým sa niekto nestane závislý na narkotikách, kým nezačne ničiť a zraňovať nás samých aj iných… Hriech, ktorý sa snaží vyzerať ako nevinná zábava, kým nezničí manželstvá a rodiny, dokiaľ žiadostivosť, arogancia, klamstvo tak znetvorí a zamotá náš život, že sa cítime odlúčení od Boha i ľudí a morálne zničení…

Keď sa márnotratný syn začal zamýšľať nad svojou tragickou situáciou, ako aj nad tým, čo urobil, došiel k jedinému pravdivému záveru: „Otče, zhrešil som proti Bohu i proti tebe“. Od tej chvíle prestal obviňovať otca, že bol veľmi zhovievavý, neobviňoval spoločnosť za to, že žil nemorálne, neobviňoval nikoho, iba s pokorou vyznáva: „zhrešil som“. A to je moment, ktorý sa stáva kľúčom k novému a lepšiemu životu.

Drahí moji, my sami sa často nechávame chytiť do pasce hriechu, pričom ho chceme vidieť ako nevinnú zábavu. Nechceme vidieť našu vinu, a radšej obviňujeme  iných: rodičov, kňazov, učiteľov; pranierujeme iných a zároveň podporujeme verejné škandály, nemorálne správanie, nečestné médiá… Naivne sa ospravedlňujeme starými frázami: …„iní ma k tomu priviedli“, „predsa všetci tak robia“, „rodičia ma mali pred tým vystríhať“, “veď som nikoho nezabil”…

Zapamätajme si, že opravdivým znakom našej duchovnej premeny je moment, v ktorom prestávame obviňovať iných a čestne vyznávame: „ja som vinný, ja som zhrešil“. A to je tá chvíľa, v ktorej sa môžeme vrátiť do domu Otca. Boh totiž neustále čaká na náš návrat s otvorenou náručou, nezávisle od toho, ako hlboko sme klesli. Evanjelium hovorí, že márnotratný syn padol tak hlboko, že „túžil naplniť svoj žalúdok strukmi, ktoré žrali svine“. Nižšie už nebolo možné padnúť.

My tiež niekedy klesáme naozaj veľmi nízko. Avšak Boh na nás čaká neúnavne. Čaká až do momentu nášho návratu. A keď sa vraciame, nielen odpúšťa a zabúda všetky naše hriechy, ale znovu nás prijíma za svojich synov a dcéry.