Lk 16, 19-31

„Od náhlej a nečakanej smrti, zachovaj nás, Pane“. Týmito slovami končí modlitba, ktorou odprosujeme Boha za naše hriechy a prosíme, aby nás zachoval od nešťastia.

Táto výzva rezonuje v duchu podobenstva, ktoré nám Ježiš povedal o boháčovi a Lazárovi. Toto podobenstvo silno pôsobí na našu predstavivosť. Týka sa totiž témy smrti a života, poslednej odmeny i trestu.

Evanjeliový úryvok hovorí najprv o smrti a o tom, že je nevyhnutná pre každého z nás: pre bohatých i chudobných; spravodlivých i nespravodlivých; slávnych i zabudnutých – bežne hovoríme, že smrť dobehne každého… Nevieme síce kde, nevieme kedy, nevieme či príde náhle, nevieme ako – je ale istým koncom nášho pozemského života.

Sme na to pripravení?

V podobenstve sa hovorí tiež o živote. Každý z nás žije tu na zemi iba raz. Abrahám jasne odpovedá boháčovi, že sa Lazár nemôže vrátiť na zem, aby vystríhal jeho bratov. V živote ľudí nejestvuje čosi také ako reinkarnácia, nejestvuje žiadne repete alebo druhá šanca. Kniha Kazateľ hovorí, že „všetko má svoj čas, a je vyznačená hodina na všetky veci pod nebom. Je čas narodiť sa a čas zomrieť“ (Kaz 3, 1-2). Roky a dní, ktoré premárnime, sa už nevrátia. Využívajme teda múdro milosti, ktoré nám dáva Boh, zvlášť dar času, aby sme  Boha milovali a slúžili Jemu aj ľuďom.

Kristus nám rovnako v podobenstve pripomína večnú odmenu za dobro, alebo večný trest za nekonanie dobra. Akého základného omylu sa dopustil ten bohatý človek? Lazár bol chudobný žobrák a potreboval pomoc. Boháč mohol pomôcť Lazárovi. To by vôbec neochudobnilo jeho bohatstvo. Potreby Lazára boli také malé, že by stačilo boháčovi povedať iba slovo sluhom, aby mu pomohli, nasýtili ho, ošetrili jeho rany, zaodiali ho, a to by stačilo. Žiaľ, boháč sa nikdy neodhodlal na také gesto, nikdy Lazárovi nepomohol… Neurobil priamo nič “zlé”-  neurobil ani nič dobré.  Zanedbávanie dobrého  – s akou ľahkosťou ho niekedy úplne prehliadame!

A pritom boháč trpí po smrti nie pre to, že by prikázal vyhodiť Lazára zo svojho domu, alebo že by ho trápil, kričal na neho, alebo ho preklínal, vždy, keď ho videl… Boháč trpí po smrti za to, že mu nevenoval najmenšiu pozornosť  a ignoroval toho úbohého človeka, akoby  vôbec nejestvoval. To nebol hriech spáchania čohosi, čo nemal spáchať, bol to “iba”- v uvodzovkách – hriech ľahostajnosti a zanedbania, čiže neurobenia toho, čo urobiť mohol a mal urobiť. Boháč zhrešil a trpí po smrti za to, že dokonca ani prstom nepohol, aby pomohol niekomu, komu pomôcť mohol prakticky úplne bez námahy.

Teda vo svetle dnešného Evanjelia sa treba spýtať seba samých: či nezaobchádzame niekedy s ľuďmi tak, ako boháč zaobchádzal s chudobným Lazárom? Či nie sme chorí na chorobu, ktorá sa nazýva  bezcitnosť a ľahostajnosť? Či nevyznávame takú filozofiu života, ktorá hovorí, že najdôležitejšie je to, aby  bolo dobre nám a iní sú pre nás “vzduch”?

Ktosi povedal tú zaujímavú vetu, že nikto nie je taký chudobný, aby nemohol pomôcť druhému človeku. Sme bohatí! Dokonca tak, že si to nevieme ani predstaviť! Možno neoplývame materiálnym bohatstvom ale máme srdcia, ústa, ruky… Núdznym ľuďom môžeme srdcom preukazovať lásku, pochopenie, súcit… Môžem k nim vystrieť naše ruky a darovať im pomoc. Dobrými a dobrosrdečnými slovami vyslovenými našimi ústami môžeme dodávať odvahu, dvíhať na duchu, liečiť duchovné rany. Len nezostaňme nevšímaví a ľahostajní.

Od hriechu ľahostajnosti zachovaj nás Pane!