Narodenie sv. Jána Krstiteľa – Lk 1, 1-25

Prednedávnom som čítal príbeh o dvoch kameňoch v potoku, ktoré túžili po veľkom poslaní – chceli zdobiť dáky vzácny predmet. Jedného dňa ich vylovil človek, ale iba ich strčil do krabice. To sa im nepáčilo, ale nič a tým spraviť nemohli…  Po čase ich vybral a osadil ich… ale nie podľa ich predstáv nevložili ich do žiadneho vzácneho daru. Okolo nich bol len cement a piesok a len trochu ich bolo vidieť. A tak sa rozhodli oslobodiť. Podarilo sa im to, ale keď pozreli hore – odkiaľ vypadli,  zistili, že boli osadené v krásnej mozaike Ježiša Krista na stene kostola ako jeho oči. Žiaľ, pre kamene už bolo neskoro – upratovačka si nevšimla, že patria do mozaiky, pozmetala ich a vyhodila.

Bratia a sestry, Ján Krstiteľ, ktorého sviatok dnes slávime, bol poslaný aby pripravil cestu a ohlásil príchod Mesiáša. Odpovedal na toto poslanie – prijal ho a naplno uskutočnil. A vďaka tomu sa stal veľkým človekom. Na osobe Jána Krstiteľa by sme si dnes mali lepšie všimnúť niekoľko jeho čŕt.

V prvom rade to bola pokora. Aké významné postavenie mu Boh zveril! Má ohlásiť príchod Mesiáša a on to nevyužije vo svoj prospech. Jasne hovorí: „Ja nie som ten, za koho ma pokladáte. Ale, hľa, po mne prichádza ten, ktorému nie som hoden rozviazať obuv na nohách.“ (Sk 13, 25).

Ján je pravdovravný. Nebojí sa uznávaných predstaviteľov a nazýva ich hadím plemenom (porov. Mt 3, 7). Nemá strach ani z Herodesa, a keď videl jeho nemravný život, veľmi jasne a jednoznačne povedal: Nesmieš žiť s manželkou svojho brata (porov. Mt 14, 3-12). Nebál sa povedať slová pravdy, aj keď ho to stálo život. Dnes je pre nás sv. Ján Krstiteľ vzorom, podľa ktorého sa má správať kresťan v spoločnosti – nevyhľadávať falošných bôžikov, nevyhľadávať kompromisy, nedeformovať pravdu, nebiť pasívny…

Ján Krstiteľ je ochotný za svoje presvedčenie trpieť a zomrieť. Nenárokuje si, aby ho Boh vyslobodil z väzenia. Nad vlastný život postavil starostlivosť o to, aby národ viedli morálni ľudia, ktorí nebudú svojím životom na pohoršenie. Zachoval vernosť pravde až do konca – keď mu sťali hlavu a keď ju sťatú priniesli z väzenia a podali Herodiade. Preto Ježiš právom povedal: Medzi tými, čo sa narodili zo ženy, nepovstal nik väčší ako Ján Krstiteľ (Mt 11, 11).

Tak ako mal svoje poslanie Ján Krstiteľ, tak ho máme aj my. Ak ho však chceme splniť, potrebujeme črty, ktoré mal predchodca Ježiša Krista.  Aj my musíme byť v prvom rade pokorní. Ak by „kamene“, ktoré som spomínal v úvode a ktoré túžili po veľkom poslaní boli pokorné a prijali poslanie, na ktoré ich staviteľ chcel použiť, po čase by zistili, že sú na pravom mieste. Žiaľ, chýbala im pokora. Mali iba svoje veľké ambície a predstavy. Boli tak zaujaté sebou, že ani nezistili, že Boh ich použil na krásne dielo. To isté sa môže stať aj nám. Musíme si všetci priznať, že v dnešnej dobe sa akosi bojíme pokory. Pokora však nie je podriadenosť voči ľuďom, ale voči Bohu. To, že sme pokorní, neznamená, že máme nízke sebavedomie. Vieme, že v živote sú len dve cesty: cesta pýchy alebo cesta pokory. Keď prídeme do cieľa cesty pýchy, nevidíme nič iné, iba nenávisť k ľuďom, Bohu, viere, ale aj k sebe samému. V cieli cesty pokory nás čaká láska k ľuďom, Bohu a k sebe samému. Je len na nás,čo si vyberieme. Pokore sa v živote treba učiť. V pokore je veľkosť malých skutkov, ktoré konáme s čistým srdcom a láskou. Človek, ktorý sa dá viesť cestou pýchy, je naoko úspešný a naoko vedie „úžasný“ život, ale v skutočnosti je nespokojný, nervózny, podráždený… Zdanlivo mu nič nechýba, ale stále cíti prázdnotu. V skutočnosti mu chýba všetko, pretože stratil schopnosť dávať iným – nielen materiálne, ale hlavne ľudsky a emocionálne.

Ján zachoval pravde vernosť… My dobre vieme, že povedať vždy pravdu je ťažké. Dôvod, prečo tak mnohokrát neurobíme je strach – bojíme sa, že by sme mohli stratiť priateľov, chceme v ich očiach “ostať dobrými”. V skutočnosti ich klameme a ubližujeme im. Pravda, ktorú hlásal Ján Krstiteľ bolela v minulosti a bolí aj dnes. Dnes si neprávosť a hlúposť vieme pekne v celej Európe obaliť do pozlátky nezmyselných zákonov, avšak nepravda ostane stále nepravda. Aj keď tisíce ľudí budú vyhlasovať niečo falošné za pravdu, neznamená to, že to pravdou stane. Ján zomrel kvôli pravde. A aj dnes mnoho ľudí platí vysokú cenu za to, že zastávajú pravdu. Nebojme sa v živote ísť proti nepravde, falošnosti a klamstvu hlavne vtedy, keď nám ponúkajú „sladké odmeny“, ktoré sú len zvrátenými a pokrivenými hodnotami. Áno, mnohokrát budeme terčom posmechu spoločnosti, možno sa nám vysmejú, budú nás pokladať za bláznov… Lenže my kresťania pravdou, ktorú hlásame, neohlasujeme seba samých, ale Krista – jeho Pravdu.

Bratia a sestry, mnohokrát aj my ako tie „kamene“ v živote túžime po veľkom poslaní. K tomu aby sme ho správne uskutočnili, potrebujeme žiť v pokore a v pravde. Prosme dnes svätého Jána Krstiteľa o tieto dary – o tieto črty, aby sme naše poslanie verne plnili.