Mk 15, 43 – 16, 8

Bratia a sestry, pred niekoľkými rokmi sa v jednej dedine na Slovensku odohrala dosť nezvyčajná príhoda. Istý človek cestoval z práce domov a v autobuse si vypočul rozhovor spolucestujúcich o smrti muža, ktorého meno sa zhodovalo s menom jeho švagra. Úplne ho to vzalo, a tak sa ponáhľal so smutnou správou domou. Manželke oznámil, že jej zomrel brat. Rýchlo cestou kúpili smútočnú kyticu a ponáhľali sa na večerné modlenie pri zosnulom, ako bolo zvykom v tejto oblasti. Celí zronení prišli k domu dotyčného a zazvonili pri dverách. Boli úplne v šoku, keď im domnelý nebožtík otvoril dvere a veselo ich privítal… Vieme si celkom dobre predstaviť, ako nepríjemne sa cítili pri tomto stretnutí – veď určite sa už každému z nás v živote stalo  niečo nepríjemné.

Takáto, na prvý pohľad „nemilá“ situácia, sa stala aj v dnešnom evanjeliu. Je Veľkonočné ráno a ženy prichádzajú ku hrobu pomazať telo Ježiša Krista. S úžasom zisťujú, že Ježiša tam niet. Museli byť šokované, keď z úst neznámeho mladíka zaznieva zvesť o zmŕtvychvstaní Ježiša Krista. A zrazu sa z cesty ku hrobu, stáva cesta od hrobu. To bol úžasný zvrat!  Z cesty ku hrobu, sa stáva cesta od hrobu. Pripomínam to preto, lebo aj naša činnosť kresťanov a nasledovníkov Ježiša Krista, má byť nie cestou k hrobu, ale od hrobu – od hrobu k ľuďom.

Vzkriesený Ježiš Kristus nás pozýva nie ku hrobu, ale od hrobu. Ženy z evanjelia tiež spoznali, že Boh ich nepovoláva ku pomazaniu jeho tela, ale k ohlasovaniu toho najkrajšieho posolstva.  Posolstva, na ktorom stojí naša viera. K takejto aktivite nás dnes chce pozvať Kristus. Kristus nechce, aby sme boli spoločenstvom smutných, pochybujúcich a neochotných niečo robiť, lebo všetko je “zbytočné”, ale spoločenstvo, ktoré zvestuje celému svetu: Kristus vstal a žije! Kristus je ten, ktorý je aj mojim Spasiteľom a Záchrancom!

Skúsme si položiť otázku: Komu sme to doposiaľ povedali? Komu som ja osobne povedal, že verím v Krista a On je mojim Spasiteľom? Odkázali sme túto zvesť svojim známym, priateľom, deťom, spolupracovníkom? Veríme v našich rodinách, že je tomu naozaj tak? Neprichádzame do tohto chrámu iba preto, že je to zvyk? V zvestovaní Zmŕtvychvstalého Krista sa musíme tak trochu stať „bláznami“. Ak sa nestaneme bláznami pre Krista dnes  – v svojom svedectve – tak cirkev nebude napredovať. Cirkev totiž nemôže byť tá, ktorá iba spomína na to, čo bolo. Nemôžeme mať pohľad ku hrobu, ako keby všetko s pochovaným Kristom zomrelo. My musíme byť cirkvou, ktorá ide od hrobu – zvestujme Krista, a osobne verím, že mnohých to osloví. Doba, kedy sa dalo ľuďom všetko povedať slovami, je preč! Dnes je nutné hľadať nové formy zvestovania a nové formy práce s nimi. Náš osobný život a príklad môže pohnúť ľudí k tomu, aby sa dozvedeli túto radostnú zvesť. A nielen dozvedeli, ale aj chceli prijať a zvestovať živého Krista ďalej.

Cez týždeň sa vo Francúzsku prezident Emmanuel Macron zúčastnil na podujatí Katolíckej cirkvi a vo svojom 45-minútovom vystúpení okrem iného vyzdvihol hrdinský príklad obetovania vlastného života. Policajt Arnaud Beltram sa obetoval za rukojemníkov a prezident s obdivom poukázal na skutočnosť, kam  môže priviesť človeka „katolícka viera“.

Prezident menoval aj pátra Jacquesa Hamela, ktorý bol v roku 2016 zabitý počas slávenia svätej omše v Rouene. Emmanuel Macron ocenil prínos kresťanských organizácii pre francúzsku spoločnosť a v závere adresoval túto výzvu francúzskym katolíkom, ktorá určite patrí aj nám: „Som presvedčený, že katolícke semienko sa môže a musí spolupodieľať opäť a stále na živote našej spoločnosti. Preto som sem prišiel, aby som vám povedal, že Republika očakáva od vás tri dary: dar vašej múdrosti, vašej angažovanosti a vašej slobody.“

Dnes si všetci kresťania musíme uvedomiť, že sme nositeľmi posolstva, ktoré kráča od hrobu k druhým. Naša Katolícka identita nezávisí od štatistiky, ani nemôže byť vnímaná ako samozrejmá. Vyžaduje si omnoho viac: konkrétne to, aby sa každý jeden z nás usiloval zvestovať Krista svojím životom, nie iba slovom, pretože v živote toho narozprávame až priveľa, a mnohokrát sa naše skutky – náš život – nezhodujú s našimi slovami. Ľudia dnes musia vidieť príklad.

„Všetko sa to začalo mojou asistentkou,“ spomínal istý lekár na svoje obrátenie. „Bola to síce jednoduchá žena, matka piatich detí. Mala však v sebe toľko pokoja, vyžarovalo z nej čosi také podmaňujúce a súčasne pozdvihujúce, že ma to zaujalo a zároveň pobádalo skúmať, kde je prameň všetkých týchto vlastností. Pomocou nej som spoznával Boha, začal som sa modliť, čítať Sväté písmo. Počas prechádzok som veľa premýšľal o svojej existencii a tak pomaly, ale iste Boh vstupoval do môjho života. A keď som ho spoznal,  radikálne som zmenil celý svoj život.”

Je mnoho takých žien, matiek, mladých dievčat, ktoré sú svetlami a zároveň svedkami živej viery – nie sú to len rehoľné sestry, a nie sú to ani osoby, o ktorých sa hovorí…Ich práca a ich príklad, je často neviditeľný, ale výsledok veľký.

Preto dnes patrí úcta všetkým tým, ktorí kráčajú nie k hrobu, ale od hrobu, aby svojim životom zvestovali Krista. Amen