Jn 17, 1-13

Bratia a sestry, americký spisovateľ Carl Sandburg napísal: „Život je ako cibuľa: lúpeš šupku za šupkou a niekedy si pritom zaplačeš.“ Je to tak – každý z nás pozná rôzne podoby trápenia a smútku. Všetci pociťujeme prejavy bolesti ktorú nám pripravili iní, alebo aj my sami. Je nám jasné, že existujeme vo svete, ktorý nie je ideálny a zažívame bolesti, sklamania,  neúspechy. Náš svet naozaj môžeme nazvať „plačúcim údolím“.

Všetci žijeme na zemi, nie na nebesiach. Žijeme na zemi, na ktorej platia určité zákony. V tomto svete aj my kresťania nesieme zodpovednosť za hodnoty duchovné i materiálne a taktiež všetko, čo sa vo svete deje, je predmetom nášho záujmu. „Už nie som vo svete, ale oni sú vo svete…“, hovorí Kristus svojmu Otcovi. Určite poznáme slová dnešného Evanjeliového textu – sú z Ježišovej modlitby, ktorou sa prihovára za nás u svojho Otca. Ježiš vie, že odíde z tohto sveta, ale nezabúda na nás, ktorí tu ostávame.

Jeho slová sú pre nás zároveň otvorenou výzvou k misii, evanjelizácii a konaniu dobrých skutkov v živote. Sme do sveta poslaní. To znamená, že máme pozitívne pôsobiť medzi ľuďmi, ktorých poznáme a s ktorými sa stretávame. Ako kresťania máme veľkú úlohu približovať svetu kresťanské hodnoty. Táto výzva platí pre každého, kto prijal Krista.

Nikto sa nesmie utiahnuť do ulity svojho náboženského života, či už zo strachu, pohodlia, atď. Cirkev – my kresťania – nesmieme byť ako sekta, ktorá sa uzatvára do seba a považuje svojich členov za jediných čistých a spravodlivých, alebo sa stráni tých, ktorí neveria. Dôležité nie je iba sústreďovať sa na svoj vlastný duchovný život ale i na poslanie, ktoré vo svete máme. Nie sme tu preto, aby sme sa skrývali so svojou vierou, ale ani preto, aby sme sa spojili s myslením dnešného sveta. Sme tu, aby sme modlitbou požehnávali tento svet a zohrávali dôležitú úlohu pri budovaní a formovaní nových vzťahov v našej spoločnosti, rodinách, školách a ďalších inštitúciách. Jednoducho: byť kresťanom v dnešnom svete, znamená aktívne sa podieľať na Kristovom poslaní tam, kde sa práve nachádzame. Pozvanie evanjelia zaznieva celému svetu.

Vieme, že v súčasnosti sme my kresťania mnohokrát odsúvaní bokom. Moderná spoločnosť, dokonca aj mnoho kresťanov, zavrhuje mravné hodnoty a postoje, ktoré hlásame. Preto je dôležité, aby sme sa nebáli ukázať že sme tu! Hlasy, ktoré sa ozývajú proti nám, alebo kresťanským hodnotám, nie sú hlasom celého Slovenska. Na Slovensku žijú skoro 4 mil. kresťanov… Ak by sme všetci hlásali a žili Kristove hodnoty, ihneď by bolo v našom štáte i v našich rodinách lepšie. Neznamená to, že by okamžite zmizli všetky naše problémy a ťažkosti, ale dokázali by sme ich prežívať v pokoji a istote.

Henrich Caffarel píše o jednom mužovi modlitby, ktorý žil na samote. Je pravdou, že ľuďom nič “mimoriadne” nedával. Nepomáhal chudobným, nenapomínal ich aby sa vrátili k Bohu… Iba sa modlil. Modlil sa celé dni a noci, adoroval a klaňal sa Bohu. Jedného dňa sa rozletela správa, že istý človek tohoto muža modlitby zavraždil. Ľudia to so smútkom prijali, ale veľmi rýchlo na muža modlitby zabudli.

O necelý rok začali ľudia na sebe pociťovať, že sú akýsi iní. Začal sa šíriť nepokoj. V dedinkách a rodinách kde dovtedy vládol mier, porozumenie a láska sa stále viac a viac šírila agresia, násilie a dokonca i vraždy. Akoby vyschli neviditeľné pramene dobra, z ktorých doteraz čerpali. Vtedy si spomenuli na muža modlitby. Akosi samozrejme začali putovať na miesto kde žil a kde ho pochovali a začali sa viac modliť a prosiť Boha…

Aj dnes sú potrební ľudia, ktorí uznávajú kresťanské hodnoty, ktorí sa modlia… Od kresťanov -„od nás“- sa očakáva jasné a rozhodné svedectvo, a to aj v protiklade k prevládajúcemu duchu doby. Keď má byť kresťanská viera „soľou a svetlom sveta“, potom je to možné len vďaka rozhodnému pôsobeniu jednotlivcov. Každý – nielen kresťan – by sa mal zamýšľať nad tým, čo vlastne udržuje našu spoločnosť pohromade. Dobre vieme, že najdôležitejším príspevkom nás kresťanov k súdržnosti spoločnosti nie je iba sociálna práca cirkvi, alebo mravné výzvy z kazateľnice, ale otváranie cesty k chápaniu Boha ako toho, ktorý je s človekom solidárny. Ak má byť naše náboženstvo tvorivou inšpiráciou, treba ho obnovovať. To znamená odpovedať nielen na výzvy vedy, ale aj na meniace sa vzťahy v duchu kresťanského náboženstva.

Bratia a sestry, dnešné Ježišove slová sú pre nás otvorenou výzvou k misii, evanjelizácii a konaniu dobrých skutkov v živote. Prijmeme jeho výzvu?