Nanebovzatá sa usiluje o naše nanebovzatie

Bratia a sestry, II. Vatikánsky Koncil počas svojich zasadaní sa dotkol mnoho starých problémov, ale urobil to novým spôsobom. Lebo život to je akoby stále zomieranie a rodenie sa vo všetkom. Preto i Koncil v novom svetle predstavil to, čo veríme. Náuka Koncilu sa týka predovšetkým samej Cirkvi, jej miesta i činnosti v súčasnom svete.

Veľmi dôležitým dokumentom, ktorý vyhlásil Koncil je Dogmatická konštitúcia o Cirkvi Lumen Gentium, ktorá sa končí kapitolou o Božej Matke. Jej názov znie: „O Panne Márii, Bohorodičke, v tajomstve Krista a Cirkvi“.

Koncil predstavuje Božiu Matku v jej spojení s Kristom i Cirkvou. A správne, lebo tajomstvá Márie sa nevzťahujú výlučne na jej osobu, ale vzťahujú sa na jej Syna i na nás samých. Uvažovanie o tajomstvách Márie nás akosi núti k zamysleniu, či hodnoty, o ktoré sa usilujeme, sú skutočne kresťanskými hodnotami. Povzbudzuje nás k revízii nášho konania, k overeniu, či nami vybraná cesta života, skutočne vedie k cieľu, akým je nebo. Tento konečný cieľ pozemského života človeka, Mária už dosiahla – lebo sa už teší zo slávy Krista.

„Po skončení svojho pozemského života – ako to označil pápež Pius XII. v bule o nanebovzatí – Mária bola s dušou i telom vzatá do nebeskej slávy“. Každoročne 15. augusta slávime v liturgii slávnosť Nanebovzatia, ktorá – okrem sviatku Nepoškvrneného Počatia – je pre nás najväčším z dní venovaných úcte Božej Matky. Nanebovzatie Panny Márie nám pripomína túto pravdu, že náš život má byť korunovaný slávou v nebi. Do neba vzatá Mária nie je iba znakom, že i my dosiahneme spásu, ale nám ukazuje aj jednoduchú cestu k predurčeniu, ktoré svet často podceňuje, keď zavrhuje pravdu o dedičnom hriechu a jeho následkoch.

Svet ponúka víziu človeka oslobodeného, vďaka vedeckým výsledkom, zo strachu a utrpenia, ktorá sa má do konca naplniť v dočasnosti, avšak tento človek si neuvedomuje, že treba bojovať o večné šťastie.

Mária nám nielen ukazuje cestu k večnému šťastiu, ale tiež nám dodáva odvahu, ako kedysi Apoštolom vo Večeradle. Vďaka Márii vieme, že po tejto ceste môže ísť každý človek dobrej vôle, lebo Mária už po nej prešla. Touto cestou prešlo mnoho nasledovníkov Márie. Sú medzi nimi predstavitelia všetkých rás, stavov i povolaní. Boli medzi nimi rehoľné sestry, ktoré viedli kontemplatívny život, napr. sv. Terézia od Dieťaťa Ježiša, boli tam aj politici, napr. Tomáš Mórus, vládcovia, napr. sv. Ľudovít, kráľ Francúzska.

Ako v Starom Zákone opísaná matka siedmich synov dodávala im svojim hrdinským postojom odvahu, tak robí i Božia Matka voči nám. Mária pozerá oveľa ďalej ako nejedna pozemská matka. Mária pozerá za dočasnosť, pozerá do večnosti, na prahu ktorej Boh očakáva človeka.

Obdivuhodné sú pozemské matky, ktoré sa starajú o šťastie svojich detí. Ich postoj neraz núti k úvahe – či deti vždy doceňujú toto úsilie matiek? Ak sa pozemská matka tak stará o šťastie svojich detí, tak čo potom hovoriť o Božej Matke, matke nás všetkých. Predsa Ona chápe naše potreby, vie, kde je naše šťastie, pozerá na nás z neba. Mária sa stará o naše nanebovzatie svojim orodovaním za nás u Syna. Pod krížom Ježiš zveril Márii každého z nás, aby bola pre nás Matkou a starala sa o naše večné šťastie. Mária to robí, o čom svedčia mnohé pamiatky v jej svätyniach a tak často poďakovania, ktoré je tam zanechávajú veriaci, a ktoré sa čítajú počas novény k Matke Ustavičnej Pomoci, a tiež ich vyjadrujú samotní veriaci v srdci. Mária sa však najviac usiluje o naše vyslobodenie z hriechu a o naše nanebovzatie.

Najsvätejšia Matka sa skláňa nad hriešnym človekom, podáva mu ruku, aby mu pomohla povstať z pádu. Bez tejto milosrdnej ruky človek by nemohol povstať z hriechu a zachrániť svoju dušu. Poznám obraz na ktorom umelec predstavil sv. Moniku s jej synom, sv. Augustínom, na morskom brehu. Tvár Moniky je bledá od vzrušenia, lebo jej syn, po mnohých rokoch hriešneho života, vrátil sa k Bohu. Zdá sa, že zrakom utkveným na nebo hovorí: Augustín, dieťa moje, tam je cieľ môjho i tvojho života. Tak to robí každá matka, keď berie dieťa na ruky, slovom i príkladom, ukazuje cestu do neba.

Pozemská matka, nikdy nešetrí svoje dieťa pred poučením, výstrahami, a robí to v starostlivosti o jeho dobro. Podobne postupuje Božia Matka. Už v Káne Galilejskej poučovala Ježišových učeníkov: „urobte všetko, čo vám povie“ (Jn 2, 5). Ako veľmi jej záleží na spáse svojich detí, svedčia výstrahy, ktoré dáva ľuďom, keď sa zjavila v Lourdes, kde vyzývala k pokániu, v La Salette, kde plakala nad svojimi hriešnymi deťmi a nakoniec vo Fatime, kde sa obrátila na ľudí s výzvou: „Prišla som, aby som povzbudila ľudí k zmene života, aby nezarmucovali hriechmi Pána Ježiša, ktorý je tak strašne urážaný. Prichádzam, aby som vás povzbudila k modlitbe ruženca a k pokániu za svoje hriechy“. Nemôžeme byť hluchí na výzvu Najsvätejšej Matky, lebo dobré deti plnia prosby svojej matky.

Mária, naša Matka, je v nebi. Tam očakáva svoje deti. S nepokojom sleduje naše kroky, zvlášť vtedy, keď ťažkým hriechom schádzame z cesty vedúcej do neba. Mária má iba jednu túžbu. Ona nechce nikoho stratiť. Ona túži byť s nami po celú večnosť. Nedivme sa teda, že ona sa neustále stará o naše nanebovzatie.