Mt 17, 14-23

Bratia a sestry, pred niekoľkými dňami som čítal jeden príbeh – píše sa v ňom:

„Lekár sklamane potriasol hlavou, pretože u pacienta sa neprejavovalo nijaké zlepšenie. Už desať dní starec vôbec nereagoval na liečbu. Vzdal sa. Akoby nemal vôľu bojovať o život. Unavený a odovzdaný osudu. Keď ho na ďalší deň lekár navštívil, znova potriasol hlavou. Ale od prekvapenia. Všetky výsledky starca sa vrátili do normálu. Starec sedel opretý o podušky a vrátila sa mu aj farba. Čo sa to stalo? Pýtal sa lekár. Včera sme sa báli o váš život. A teraz všetko zázračne funguje. Smiem vedieť, čo sa stalo? Starček sa usmial. Prisvedčil a povedal: Máte pravdu. Včera sa niečo stalo. Včera ma prišiel navštíviť vnúčik a povedal mi: „Deduško, musíš sa hneď vrátiť domov. Pokazil sa mi bicykel.“

Áno, bratia a sestry, mnohokrát ťažko hľadáme slová, ktoré by človeka presvedčili o našom záujme a láske k nemu. Nevieme čo povedať, aby sme inému naozaj pomohli. Používame prázdne frázy a slová o viere. Malý chlapec v  príbehu to vyriešil jednoducho. Dal starému otcovi najavo, že ho potrebuje. Keď hovoríme o viere, často hneď myslíme na celú sériu právd v ktoré treba veriť, na zbierku doktrín ktoré treba akceptovať… a zatiaľ by bolo treba najskôr myslieť na Osobu. Veriaci človek to je ktosi, kto úplne myslí na druhého.

Ježiš nám dnes v evanjeliu hovorí, že ak budeme mať vieru takú, ako malé zrniečko, nič nám nebude nemožné. Musíme si uvedomiť, že viera nám nie je ponúknutá len ako nejaká filozofická hodnota, ktorá vysvetľuje zmysel diania. Je predstavená ako sila. Ak má naša viera silu, je nevyhnutné spájať ju so životom.

Niekedy zvykneme povedať: „Boh dopustil…“ Je to smutné. Aké svedectvo tým dávame svetu? Hovoríme o Bohu, ktorý akoby iba trestal. Ľudovou “zbožnosťou“ nepriamo zvaľujeme všetko na Pána Boha. Dokonca niekedy obviňujeme Boha aj priamo, keď povieme: „Prečo to tak Boh dovolil? Byť veriacim človekom je niekedy ťažké. Je to zápas, v ktorom sme vždy odkázaní na vieru. Všetci dobre vieme, že keď sa stane nešťastie – napríklad automobilová havária – tak to nie je žiadne “dopustenie“ od Boha, ale následok chyby niektorého vodiča. Možno nezodpovedná jazda, bezohľadnosť, nepozornosť, zlý stav vozidla, alkohol… Nespôsobuje to Boh! Taktiež, keď má niekto za sebou rozvod, je to o vzťahu dvoch ľudí a nie o “dopustení“ od Boha!

Dnešné Evanjelium nás pozývajú k tomu, aby sme si položili otázku: Aká silná a hlboká je naša viera?

Všetko vo svete a v živote sa posúva dopredu. Všetko podlieha všeobecnému zákonu rastu a rozvoja. Dieťa vyrastá z oblečenia, hračiek a dospieva. Chce sa stať zrelým človekom… Každé vzdelávanie a povolanie vyžaduje neustály rast, dopĺňanie vedomostí a schopností – nemožno ostať stáť na mieste bez jedinej zmeny…  určite by sme nešli napríklad k zubárovi, ktorý používa len tie metódy, ktoré sa naučil pred 30-timi rokmi… To isté možno povedať o každom odvetví nášho života.

Preto aj naša viera musí vzrastať a rozvíjať sa. Nemôžeme skončiť vo viere z detských rokov, s obrazmi Boha ktoré majú karikatúrne podoby. Nemôžeme pozerať na Boha, ako na „Pánbožka“ na oblaku s dlhou bradou. Nemôžeme chápať Boha ako „policajta“  ktorý iba číha na človeka, aby ho potrestal. Nemôžeme pozerať na Boha ako na „kupca“, ktorý očakáva naše modlitby, či milodary. Takého Boha totiž niet! Nemôže taký byť!

V každej chvíli nášho života sa musíme usilovať prehlbovať našu vieru a stále znova nachádzať obraz Boha, ktorý je Otcom ktorý nás nesmierne miluje… vidieť Boha nielen v modlitbe, ale vo všetkom, čo sa okolo nás deje, čo nás obklopuje. Vidieť Krista nielen historického, ale žijúceho dnes, milujúceho dnes, ktorý nám túži pomáhať a spasiť nás dnes! Takúto vieru nadobúdame nielen keď prehlbujeme svoju modlitbu, keď sa zúčastňujeme na sviatostnom živote Cirkvi, keď čítame Sväté Písmo, dobré náboženské knihy, keď počúvame náboženské programy, ale predovšetkým keď praktizujeme vieru v každodennom živote cez lásku k Bohu a blížnym.

Prečo v súčasnosti niektorí ľudia opúšťajú Boha a Cirkev? Jednoducho nemajú vieru. A preto, že im chýba viera, stávajú sa pyšnými. Podľa ich spôsobu myslenia sú oni múdrejší ako Boh. Vedia lepšie, aký má byť poriadok vo svete a chceli by diktovať Bohu, čo má robiť. Takíto ľudia nie sú obyčajne v Cirkvi s ničím spokojní. Kritizujú iných a sami nič dobré nerobia. Pre nich sú sv. liturgia a sviatosti iba nudnou tradíciou. Keď konajú týmto spôsobom, sami sa pozbavujú spojenia s najdôležitejším prameňom, ktorým je Eucharistia a sviatosti, a potom si ani nevšimnú, že ich viera chladne, alebo že ju vôbec nemajú.

„Bez viery sa potkýname na steble slamy“ napísal Sören Kierkeggard. Ktosi iný povedal: „Stratil si bohatstvo – nestratil si veľa. Stratil si zdravie –  ešte si všetko nestratil. Ale, ak si stratil vieru – stratil si všetko“. Robme teda čo len môžeme, aby sme nestratili vieru.

Sme tu dnes v chráme – je to znakom toho, že veríme a dôverujeme Kristovi. O chvíľu s Ním zasadneme k eucharistickému stolu, pri ktorom nás Pán Ježiš posilní svojím Telom a Krvou. Modlime sa k Nemu aj slovami vojaka, ktorý bol počas bitky zranený na hlave a bál sa, že stratí svoje oči.

„Pane, neber mi svetlo mojich očí! Ale, ak je to Tvoja vôľa, tak mi ponechaj aspoň svetlo rozumu. Ak aj toho budem pozbavený, tak mi ponechaj svetlo viery!“.