Mt 17, 1-9

Bratia a sestry!

Aj po dvoch tisícročiach je dnešné evanjelium pre nás aktuálne. Prihovára sa človeku uponáhľanému a vystresovanému… človeku, od ktorého sa čaká maximálne nasadenie… človeku pod tlakom… človeku, ktorý si nemôže dovoliť zlyhať, ak nechce prísť o kariéru…

Evanjelium nám pripomína, že život človeka nie je len o tom, čo máme pred očami. Život, nie je len o materiálnom, pretože popri viditeľnej existuje aj iná dimenzia. Sféra, ktorá je neviditeľná. Je to sféra duchovná, a tá sa nedá vidieť zrakom no predsa do nej môžeme “nahliadnuť“.

Súčasnosť nám ponúka kvantum možností, ako objaviť duchovno. Sú tu rôzne duchovné cvičenia, meditácie, astrálne projekcie… Otázkou však je, čo človek od takého duchovného zážitku očakáva! Chce objavovať samého seba a svoje schopnosti, alebo Boha? Podľa odpovede na túto otázku si človek aj vyberá.

V dnešnom evanjeliovom príbehu dal Ježiš svojím učeníkom nahliadnuť do neba, do slávy, ktorá je pripravená a očakáva nás. Práve tento pohľad mal učeníkom pomôcť zvládnuť utrpenie a smrť Ježiša Krista.

A práve o toto ide v kresťanskej meditácii – v duchovných cvičeniach! Nejde o nachádzanie vlastnej rovnováhy, nadväzovanie kontaktu s energiou, alebo objavovanie vlastných skrytých možností a schopností. Ide o objavovanie Boha, Jeho slávy, a prehlbovanie našej viery v Neho.

Príbeh o Ježišovom premenení nás chce naučiť aj tomu, aká dôležitá, potrebná a nutná je samota pre náš duchovný život. Duchovno totiž možno naplno prežívať iba v tichosti a samote. To sa nedá vo vrave a v hluku sveta, vo víre pracovných, či iných povinností. Viem, že byť iba sám so sebou dnes pre mnohých nie je príjemné. Ale naše dnešné kresťanstvo potrebuje viac meditácie. Potrebujeme viac Krista prežívať a menej teoretizovať. Potrebujeme byť viac na kolenách a menej pre Neho “stavať stánky“– teda neustále organizovať akcie, podujatia a aktivity od výmyslu sveta. Potrebujeme viac ticha, duchovných cvičení, pokánia, pokory, menej sporov, hádok, klamstiev, závisti, nenávisti a zviditeľňovania seba samých.

Preto sa nebojme ostať sami so sebou! Sami s Bohom! Nebojme sa ticha! Nebojme sa miest, kde nikto iný nie je! Možno v horách, v prírode ako aj učeníci s Pánom Ježišom… možno v tichu chrámu… alebo v pokoji svojho domova… Boha totiž ťažko začujeme v hlučnom dave niekde v preplnenom obchodnom centre. A preto si vytvorme svoj priestor! Miesto, kde nebudeš nikým a ničím rušený. Vypni všetky aktívne pripojenia – všetky wifi, bluetooth, mobilné siete a podobne. Nalaď svoj prijímač jedine na Boha a nájdi samého seba tak, ako ťa vidí On!

Bratia a sestry, hovorí sa, že ticho lieči. Ticho s Bohom je určite liečivé a uzdravujúce. Prajem nám všetkým čo najviac takýchto tichých momentov, v ktorých sa nám môže prihovárať náš Pán. A keď už chceme stavať nejaké “stánky“, potom – obrazne povedané – stavajme stánky v zmysle zintenzívnenia úzkeho, mystického prežívania osláveného Krista! Pretože o tom je tá “iná dimenzia“, iná realita bytia. Lebo jedine to pre nás môže byť posilou, istotou a stabilitou v turbulenciách života. Tak už v tomto nedokonalom tele a v tomto nie vždy ideálnom svete budeme môcť prežiť kúsok neba. Neba, ktoré stojí o každého z nás, pokiaľ oň stojíme my sami!

Amen.