Bratia a sestry!
Dnešné podobenstvo, ktoré sme práve
počuli končí otázkou: „nájde Syn človeka vieru na zemi, keď príde?“
Rozmýšľajme aj my nad tou otázkou, ktorú Ježiš adresuje nám všetkým. V
dnešnej dobe sa v celej Európe veľa hovorí o emigrantoch. Často sa aj my
na túto tému vyjadrujeme, bohužiaľ veľakrát počujeme na ich adresu
negatívne veci.
Avšak, čo si chcem všimnúť na kresťanských emigrantoch je to, že nám všetkým ukazujú, ako Európa zanechala svoje kresťanstvo.
Kardinál Schönborn hovorí, že naše
kresťanské dedičstvo sme premárnili. Podobáme sa na syna, ktorý
premárnil vzácny majetok svojho otca, vzácne kresťanstvo. Zrazu
zisťujeme, že nám tu chýba niečo ľudské, náboženské, pohľad viery. A
teraz sa čudujeme, ako to v Európe vyzerá.
Ako píše Patrick Buchanan v knihe Smrť
Západu, dni Európy sú zrejme zrátané, pretože kresťanstvo tu umiera;
Európske národy sa zriekajú svojho kresťanského dedičstva, strácajú
vieru a tým strácajú chuť do života i povedomie o jeho zmysle…V
doterajšej histórii ľudstva totiž nebolo spoločnosti, ktorá by si
udržala mravnosť, a teda poriadok a schopnosť prežiť, bez náboženského
základu. Zavrhnutím kresťanstva sme zavrhli hodnotový systém, na ktorom
európska civilizácia stála celé stáročia, vlastne od svojho vzniku.
Hodili sme cez palubu mravný kompas a plávame bez jasného cieľa. Človek
už niekedy nevie, čo je dobré a čo zlé – nevie to, lebo odmieta Zjavenie
a Pravdu.
Spôsob, ako tento problém riešiť, je
pritom známy. Navrátiť sa ku kresťanským hodnotám. Ak chceme oživiť naše
rodiny, spoločnosť, Európu musíme sa nábožensky prebudiť – vrátiť k
tomu, z čoho žila prvotná cirkev – k viere v Boha a ku modlitbe.
Príkladom k neustálej modlitbe je nám žena z dnešného evanjelia.
Odpoveď na Ježišovu otázku taktiež
neznamená krstiť čo najviac nových ľudí, ale priviesť pokrstených naspäť
do Cirkvi, aby sa obrátili ku Kristovi, k jeho evanjeliu. Na tomto
mieste nehovorím o cudzích ľuďoch, tu hovorím, alebo mám namysli našich
rodinných príslušníkov, otcov, synov, dcéry, ktorí boli vychovávaní v
katolíckej viere, ale ovplyvnení spoločnosťou, prácou, možno aj
správaním cirkevných hodnostárov sa vzdialili od Boha.
Ak chceme meniť tento svet, navrátiť
svojich známych, rodiny k rozhovoru s Bohom – k modlitbe, musíme začať
od seba. Sami ukážme, že zotrvávame a prosíme v modlitbe denne za nich.
Nebojme sa vrátiť k rozhovoru s Bohom, on na nás čaká, chce sa s nami
rozprávať, hľadá nás.
V knihe Dotyky života som čítal jeden
príbeh: Jedného dňa sa malý vnuk rabína Barucha hral so svojím kamarátom
na schovávačku. Keď bol na rade on, aby sa schoval, utiahol sa do
skrýše, ktorú si vyhliadol, a zostal v nej nehybne učupený. No po
nejakom čase, keď sa mu zdalo, že tam čupí už príliš dlho a kamarát ho
nevie nájsť, pomaly z nej vyšiel. Aké bolo však jeho prekvapenie, keď
zistil, že dvor je prázdny. Zrazu sa ho zmocnilo bolestné tušenie, že
jeho kamarát sa ho ani nepokúšal hľadať, omrzelo ho to a odišiel preč.
Veľmi ho to zarmútilo a s krikom a plačom utekal za starým otcom, aby sa
mu vyžaloval, ako veľmi ho bolí takéto správanie jeho kamaráta. A rabín
Baruch túto epizódu so slzami v očiach komentoval slovami: „Vidíš, to
isté hovorí aj Boh“: „Boh plače, pretože ho nikto nehľadá.“
Všetci ho odmietajú, mnohokrát aj
kresťania. Nech teda aj pre nás táto výzva nezostane pred dverami. Nech
sú nám povzbudením kresťania, ktorí utekajú z domoviny, stratili všetko,
len nie vieru, nie dôveru v Boha. Nestratili lásku. Nestratili nádej.
Odpúšťajú, aj keď ich vraždia, okrádajú, znásilňujú.
„Nájde Syn človeka vieru vo vašej rodine, keď príde?“ odpovedzme si dnes na túto otázku. Amen.
Komentáre
Zverejnenie komentára