Mt 18, 23-35

Bratia a sestry, posolstvo o Božom odpustení radi prijímame a neraz aj zneužívame. Výzva, aby sme aj my odpúšťali druhým, nám však pripadá mimoriadne ťažká. Podobenstvo o nemilosrdnom sluhovi sa týka práve tejto výzvy.

Príbeh v tomto podobenstve je celkom jednoduchý. Sluha dlhoval kráľovi veľmi veľa peňazí. Pán ho chcel predať do otroctva, ale sluha ho úpenlivo prosil o odklad. Pán sa zľutoval a urobil dokonca ešte viac, ako žiadal sluha: odpustil mu dlh. Sluha mal kolegu, ktorý mu dlhoval zanedbateľnú sumu peňazí. Keď ho dlžník požiadal o strpenie, nebol ochotný poskytnúť mu odklad a dal ho uväzniť. Keď sa pán dozvedel o nemilosrdnom čine sluhu, zrušil svoje odpustenie, nepripustil ani odklad a hneď pristúpil k trestným sankciám. V tomto podobenstve vyjadril Pán Ježiš závažné myšlienky o odpustení, ktoré si nám treba uvedomiť.

Ten pán, ktorému bol sluha dlžný veľké peniaze, zobrazuje Pána Boha. Sluhovia - to sme my, ľudia. Voči Bohu sme veľkými dlžníkmi. Zveril nám veľké hodnoty, aby sme s nimi pracovali, šírili lásku, pokoj, spravodlivosť, aby sme pomocou nich boli nástrojmi jeho, Božej lásky v tomto svete. Ako často tieto zverené hodnoty využívame sebecky iba pre seba, alebo nechávame ich nečinne ležať, hoci okolo nás je mnoho príležitostí! A okrem toho: ako často používame Bohom nám zverené dary a hodnoty na škodlivé, ba často priam na ničivé ciele?

Božie odpustenie, ktoré nám Boh ponúka musíme správne pochopiť. Odpustením nám Boh nechce povedať, že prižmúri oko a že my môžeme ostať v doterajšom spôsobe života. Takto pochopené odpustenie by bola veľká fraška a veľká urážka Boha. Božie odpustenie správne pochopíme, len keď si uvedomíme, že je zasadené do veľkého rámca Božej lásky k životu. Boh nám svojím odpustením otvára novú budúcnosť. S jeho odpustením je ponuka novej budúcnosti nerozlučne spojená . Kto by chcel prijať len Božie odpustenie a súčasne odmietnuť ponuku novej budúcnosti, ten Božie odpustenie ani nepochopil ani neprijal.

V takomto rámci nám treba pochopiť aj to druhé odpustenie, o ktorom hovorí podobenstvo: naše odpustenie druhým ľuďom. My sa rozličným spôsobom previňujeme voči druhým ľuďom, a oni sa previňujú voči nám. A častou je našou reakciou na krivdu túžba po pomste.

Do tejto situácie narušených vzťahov zaznieva Ježišova požiadavka, aby sme si navzájom odpúšťali. Ak odpustenie medzi ľuďmi navzájom máme správne pochopiť, musíme ho vidieť v tvorení novej budúcnosti. Odpustenie od druhých potrebujeme, aby sme mohli byť oslobodení od bremena viny a tak vstupovať do novej budúcnosti. Odpustenie od nás potrebujú druhí z toho istého dôvodu. Vzájomné odpustenie potrebujeme, aby sme nemuseli donekonečna žiť v hneve a napätí, ale aby sme napriek narušenej atmosfére mohli obnoviť spoločenstvo s tými, s ktorými sme sa pohnevali.

V podobenstve Pán Ježiš majstrovsky vyjadril niečo, čo poznáme aj my z vlastnej skúsenosti: neochotu človeka odpustiť... Sluha len pred chvíľou zažil nepredstaviteľne veľký prejav odpustenia zo strany svojho pána, a on nie je ochotný odpustiť malý dlh svojmu kolegovi. Ježiš zobrazil skutočnosť, ktorú videl medzi ľuďmi. A dnes, dokonca aj medzi kresťanmi, je mnoho takýchto príkladov. Cieľom podobenstva je priviesť nás ľudí k ochote odpúšťať druhým.

Nejdeme teraz rozoberať otázku, prečo človek nie je ochotný odpustiť druhému človeku.  Všimneme si dôvody, pre ktoré človek má odpúšťať.

Boh nám odpúšťa aj veľké viny, malo by byť pre nás samozrejmé, že aj my budeme odpúšťať previnenia, ktoré sú omnoho menšie. Svojím odpustením vytvára Boh predpoklady novej budúcnosti, a ak chceme spolupracovať s Bohom, musíme byť ako on. Ak nie sme ochotní odpúšťať, staviame sa proti Božiemu prúdu smerujúcemu do novej budúcnosti.

Môžeme niečo robiť, aby sme prekonali svoju neochotu odpúšťať druhým? Kým sa budeme krútiť len okolo svojho vlastného ja, nedokážeme to. Až keď sa v nás odohrá takzvaná kopernikovská revolúcia - teda keď si prestaneme predstavovať, že sme centrom vesmíru a svet sa krúti iba okolo nás a až keď sa naším stredobodom stane Boh, vtedy dokážeme naozaj odpustiť.

Prakticky ide o to, že na záležitosť previnenia a odpustenia v každom konkrétnom prípade budeme pozerať tak, ako na to pozerá Boh.

Modlitba je miesto, kde nám je darovaný takýto pohľad. V modlitbe nám treba prosiť, aby sme dokázali odpustiť. Ak v modlitbe prijmeme od Boha silu odpustiť, bude to skutočné odpustenie „zo srdca“. Potom aj slová odpustenia, ktoré povieme, budú úprimné. Potom sa aj odpustenie stane východiskom na ceste do novej budúcnosti.