Mt 22, 35-46 II.

V ktoromsi časopise bola uverejnená otázka: Čo odlišuje katolíka od neveriaceho? Jedna z odpovedí znela takto: Katolík je človek, ktorý chodí v nedeľu do kostola, v piatok sa má postiť, musí chodiť na spoveď a neuznáva rozvod. Tato odpoveď ma dosť šokovala, v tejto odpovedi ma zarazilo to, že nikde nie je ani zmienka o láske.

Ježiš v dnešnom evanjeliu veľmi presne definuje katolíka, ba aj kresťana, ktorý má byť človekom lásky. Milovať budeš Pána, svojho Boha, celým svojím srdcom, celou svojou dušou a celou svojou mysľou! Milovať budeš svojho blížneho ako seba samého!

V živote nie je dôležité poznať množstvo predpisov a zákonov, ale dôležité je plniť jedno prikázanie, v ktorom je obsiahnuté všetko. Milovať.

V tomto prikázaní sa mnohí dopúšťame chyby, lebo si myslíme, že lásku k Bohu a blížnemu naplníme účasťou na liturgiách, spievaním piesní a modlitbou. To je síce dobré, ale nie je to úplné. Láska k Bohu a blížnemu má prenikať celý život kresťana, nie len vtedy keď sme v chráme. V tomto prikázaní, ktoré nám dnes Ježiš predkladá je obsiahnutý celý náš kresťanský život. Toto je najpodstatnejšie v kresťanstve, milovať Boha a blížneho. V Cirkvi je veľa ľudí, ktorí síce dodržujú všetky liturgické predpisy, ale čo z toho, keď vo svojom srdci nemilujú blížneho. Odpoveď takýmto kresťanom dáva apoštol Pavol vo svojom liste Korinťanom:

„Keby som hovoril ľudskými jazykmi aj anjelskými,…A keby som mal dar proroctva a poznal všetky tajomstvá a všetku vedu a keby som mal takú silnú vieru, že by som vrchy prenášal… keby som rozdal celý svoj majetok ako almužnu a keby som obetoval svoje telo, aby som bol slávny… a lásky by som nemal, ničím by som nebol.. Láska je trpezlivá, láska je dobrotivá, nezávidí, nevypína sa, nevystatuje sa, nie je nehanebná, nie je sebecká, nerozčuľuje sa, nemyslí na zlé, neteší sa z neprávosti, ale raduje sa z pravdy…Láska nikdy nezanikne… teraz ostáva viera, nádej, láska, tieto tri, no najväčšia z nich je láska“

Najväčším zmyslom celého ľudského života je praktizovať lásku. Celý dôvod našej existencie je milovať Boha a blížneho ako seba samého. Kvôli tomu sme boli stvorení, a toto máme na tomto svete robiť a učiť sa. Mnohokrát v tom zlyháme. Boh nás súdi tým, že nás miluje. Ak prijmem jeho lásku, som spasený, ak odmietam, som odsúdený – nie ním, ale mnou samým, pretože Boh nezatracuje. On len miluje a zachraňuje.“

Svätý Augustín uvažujúc o dvojitom príkaze lásky sa pýta: A vieš, čo dosiahneš, keď to budeš robiť? Takto odpovedá: Keď miluješ blížneho a keď sa o neho staráš, kráčaš po ceste. A kam smeruješ, ak nie k Bohu, ktorého máme nadovšetko milovať?

K Pánovi sme síce ešte neprišli, ale blížneho máme pri sebe. Milujme teda toho, s ktorým kráčame, aby sme došli k tomu, s kým tužíme zostať naveky. Chápeme hlboké slová svätca? Rozumieme, že k Bohu sa dostaneme iba cez blížneho? Ak áno, potom sme opravdivými  kresťanmi, ak nie, sme iba klamná ilúzia kresťana. Bolo by chybou, keby sme sa kresťanmi iba nazývali, ale neboli by sme nimi.

Sme stvorení na obraz a podobu Boha. Naše vzťahy s Bohom a ľuďmi sú základom našej existencie, základom nášho šťastia. Nič nemôže byť krajšie v živote ako milovať a cítiť sa milovaný. Práve toto je to božské v našom živote pre čo sme stvorení.

Práve dnes nás všetkých Kristus pozýva žiť život, pre ktorý sme stvorení. Chce aby sme žili našu prirodzenosť. Pozýva nás žiť božský život, život pre iných. Milovať ich a nechať sa milovať. Obetovať sa za nich, tešiť sa s nimi, trpieť s nimi. Pozýva nás žiť život plný lásky, krásy, pokoja a šťastia.