NANEBOVZATIE - ZOSNUTIE

V istom malom mestečku v blízkosti Ríma v Taliansku, je oddávna pestovaný pekný zvyk na Slávnosť Nanebovzatia Panny Márie. V talianskom jazyku sa nazýva „L´Incinata“, to znamená „klaňajúca sa procesia“. Obyvatelia mestečka nesú v procesii sochu Panny Márie a idú po hlavnej ulici mesta. Táto procesia symbolizuje, že Mária je na svojej ceste do neba. V tom istom čase ide opačným smerom druhá procesia. Účastníci tejto procesie nesú sochu Krista, ktorý ide na stretnutie so svojou Matkou. Na špeciálne pripravenom mieste, ktoré je ozdobené kvetmi a zelenými vetvičkami, sa tieto dve procesie stretávajú. Sochy Krista a Mária sa navzájom pred sebou trikrát klaňajú. Má to znamenať, že Ježiš s radosťou víta svoju matku pri bráne neba. Na tomto mieste sa tie dve procesie spájajú v jednu a sochy Krista i Márie nesú jednu vedľa druhej do farského kostola. Má to symbolizovať, že náš Spasiteľ vedie svoju Matku na jej trón v nebi.

Táto neobyčajne jednoduchá ceremónia viditeľným spôsobom vyjadruje radostnú a hlbokú pravdu, ktorú dnes slávime; menovite fakt, že po skončení svojho pozemského života bola Mária vzatá s dušou i s telom do nebeskej slávy.

Od začiatku jestvovania Cirkvi bola medzi kresťanmi živá viera o slávnom Nanebovzatí Márie. Tradícia odovzdávaná v Cirkvi z pokolenia na pokolenie, siahajúca do apoštolských čias hlása, že „Mária zomrela uprostred Apoštolov a bola uložená do hrobu. Keď neskôr otvorili jej hrob, ukázalo sa, že je prázdny. Preto Apoštoli urobili záver, že jej telo bolo vzaté do neba“.

To, v čo verili kresťania, potvrdil slávnostne pápež Pius XII, keď v roku 1950 vyhlásil dogmu o Nanebovzatí Panny Márie.

Kristus nechcel, aby Jeho Matka bola hoci len na sekundu poškvrnená hriechom. Preto ju obdaril privilégiom Nepoškvrneného Počatia. A tiež nechcel, aby nepoškvrnené telo Jeho Matky podľahlo skaze po smrti tak, ako sa to deje s každým ľudským telom. Preto vzal svoju Matku s dušou i telom do neba.

S akou veľkou radosťou vítal Pán Ježiš svoju Matku v nebi? S akou veľkou radosťou sa Mária tešila z opätovného stretnutia a spojenia so svojím Synom už navždy? Aká veľká musela byť radosť anjelov a svätých, ktorí v nebi privítali svoju Pani a Kráľovnú?

Nanebovzatie Márie aj pre nás bolo a je mimoriadne dôležitou a radostnou udalosťou. Vo chvíli jej nanebovzatia sme získali v nebi mocnú pomocníčku a orodovníčku, ktorá je vždy pripravená orodovať za nás pred trónom Boha.

Nanebovzatie Márie je aj pre nás zárukou, že aj my kedysi dosiahneme nebo. Tým viac, že tam na nás čaká naša milujúca Matka Mária. Preto tiež v deň jej Nanebovzatia môžeme s nádejou zabehnúť myšlienkami do toho dňa, keď my sami prekročíme brány neba a privíta nás Kristus, Mária, anjeli, svätí a naši milovaní blízki, ktorí nás predišli na ceste do neba.

Každý z nás má v nebi kohosi, koho by chcel veľmi stretnúť. Niektorí z nás majú takých ľudí mnoho. Čím sme starší, tým viac blízkych a milovaných, priateľov a známych, ktorí odišli pred nami, čaká, aby nás vo chvíli smrti privítali v nebi.

Dnes, keď sa radujeme z oslavy a povýšenia Márie, súčasne si vykonajme pobožnosť k nej. Často sa modlime sv. ruženec a prosme ju, aby sa o nás starala a podporovala nás „teraz i v hodine smrti našej“. Modlime sa litánie na jej počesť. Pod jej ochranu zverme naše rodiny, naše farnosti, vlasť i seba samých. Ona na nás dnes pozerá s láskou a teší sa, že sme sa tu vo svätyni zhromaždili, aby sme sa radovali z jej slávneho Nanebovzatia. Odovzdajme sa jej materskému srdcu, ktoré je preplnené láskou a volajme k nej slovami krásnej modlitby:

„Mária, bedli nad mojimi ušami – aby som ľahšie počul o ľudskej biede.

Bedli nad mojimi ústami – vtedy bude v mojich slovách viac tepla.

Bedli nad mojim srdcom – budem môcť lepšie milovať všetkých ľudí.

Bedli nad mojimi rukami – aby som mohol načas komusi otvoriť dvere.

Bedli nad mojimi nohami – aby som sa ponáhľal, kým nebude neskoro.

Matka – bdej nad mojim životom, nech odumiera v Tebe“.

                                               Kňaz Waclaw Buryla)