Mk 2, 1-12

Bol raz jeden dedko a ten mal oslíka, ktorý z nepozornosti padol do strarej vyschnutej studne. Oslík celé hodiny zúfalo plakal. Dedko sa snažil niečo vymyslieť, aby ho odtiaľ dostal. Nakoniec, keď nárek ustal, si povedal, že  chudák oslík už aj tak asi nežije a studňu chcel aj tak dávno zakopať. Rozhodol sa preto, že nebude ďalej rozmýšľať nad nejakým riešením ako ho dostať von.

Zavolal na pomoc susedov, každý sa chopil lopaty a začali hádzať do studne hlinu.  Oslík si všimol, čo sa deje a začal opäť hrozne nariekať. Na prekvapenie všetkých však po niekoľkých lopatách hliny a kameňov zostal ticho. Dedko nakukol do studne a videl, ako oslík otriasa zo seba hlinu a všetkými silami bojuje a snaží sa udupať to, čo naňho hádžu. Tak sa dostával vždy vyššie a vyššie až napokon zo studne vyšiel, síce doráňaný od kameňov, ale živý.

Aj v živote bývame niekedy na dne svojej vyschnutej studne. Ľudia na nás hádžu rôzne smeti, špinu a hlinu. Všetko na nás padá.  Dostať sa hore si vyžaduje nezmalomyselnieť a  bojovať hoci aj vtedy, keď to tí druhí okolo nás zabalili a zlomili nad nami palicu.

Božie slovo, ktoré sme dnes počuli, nám hovorí o ľuďoch, ktorí sú pre nás neznámi. Ak však nahľádneme hlbšie do Písma, prídeme na to, že sú to ľudia slabí a hriešni, na ktorých sa v živote možno len hádzalo. Napriek tomu sa títo ľudia v živote nevzdávali, keď musíme čeliť ťažkostiam.

Ľudia však na ceste k Bohu nebývajú vždy pomocou, ale aj prekážkou. Aj takí, ktorí ho hľadajú spolu s nami, kňazov nevynímajúc, keď svojím slovom alebo skutkom postavia múr medzi nás a pána Boha. Niekedy býva prekážkou aj to, že nemáme odvahu zviditelniť sa v dave. Robíme niečo nie preto, lebo sme o tom presvedčení, ale preto, lebo to tak robia aj druhí. Vtedy sa stáva, že iní nás predbehnú. A hoci sme Bohu ako tí ľudia v evanjeliu natlačení v dome, veľmi blízko, aj tak sa s ním nestretneme osobne.

Po tom ako prekonali fyzickú prekážku, Ježiš pomenoval a prekonal ešte jednu duchovnú. Hriech. Tu ani tak nejde o hriech samotný, ale o následky, ktoré vplyv Zlého v našom živote prináša. Robert Louis Stevenson má v tejto súvislosti zaujímavú myšlienku, že „Svätí sú hriešnici, ktorí neprestali kráčať.“ Práve v tomto bode vzniká v nás prekážka. Keď zhrešíme, padneme, zlyháme, Zlý sa snaží nahovoriť, aby sme prestali kráčať, nebojovali, nesnažili sa už, lebo to nemá význam. Tak uvažovali tí zákonníci, ktorí boli vnútorne nespokojní, že niekto ich predbehol. Vo svojej mysli stavali prekážky Ježišovi. Čo to tento hovorí? Rúha sa! On predsa nemôže odpustiť tomu človeku...

Naše zlyhania v kombinácii s nedôverou Bohu môžu viesť k duchovnému ochrnutiu. Môže nás paralyzovať hocičo od zlého slova či falošného ovinenia adresovaného voči nám, až po hriechy, do ktorých sme upadli z vlastnej viny a hlúposti. Zdá sa nám alebo ľuďom okolo nás sa môže zdať, že sme v studni, z ktorej sa už nedá dostať von.Vtedy nám obyčajne nepomôžu pekné slová a všeobecné frázy, ale potrebujeme osobne sa stretnúť s Bohom. Pokiaľ nenájdeme osobný spôsob stretnutia sa s Bohom, nič sa pravdepodobne nezmení. Budeme mu blízko a predsa stále ďaleko. Preto je veľmi dôležitá vynaliezavosť. Kvôli stretnutiu sa treba od zástupu niekedy aj oddeliť, inokedy ísť aj proti davu a vykročiť svojím vlastným spôsobom. Aj vtedy, keby to malo byť napríklad cez strechu, ako u toho ochrnutého a ostatní by si ľukali na čelo a ten náš spôsob považovali za čudný.

Pane, aj my bývame vo svojom tele, duši a srdci pripútaní na lôžko. Chceli bysme ísť a nevieme sa pohnúť. Aj naša nádej v teba býva ochrnutá. Pomôž nám nevzdať sa, dôverovať Ti a tým, ktorí nás chcú k Tebe spustiť, aby aj do tej našej bezmocnosti zazneli tvoje slová dávajúce silu prekonávať všetky prekážky, ktorým musíme čeliť. „Vstaň, vezmi si lôžko a choď domov.“