Lk 7, 36-50

Hlboký pozorovateľ každodenného života zbadal, že my ľudia sme mimoriadne náklonní ľahko posudzovať našich blížnych. Uvádza na to niekoľko príkladov: „Ak zarábame peniaze, ľudia nás nazývajú lakomými; ak ich nezarábame, tak sme leniví; ako šetríme peniaze, sme skupáňmi; ak nešetríme, sme nezodpovední; ak sme štedrí a radi pomáhame, tak nás nazývajú hlupákmi; ak nepomáhame, tak sme obyčajnými egoistami“. Autor končí svoju výpoveď slovami: „Nezávisle od toho, čo robíme a ako konáme, vždy sa nájde ktosi, kto bude pripravený posúdiť nás“.

Presná a poučná výpoveď pozorovateľa každodenného života dobre podáva ducha dnešného Evanjelia. Ako ľudia náhlivo posudzujú blížnych, tak aj Šimon, ktorý pozval Ježiša do svojho domu, posúdil a odsúdil vo svojom srdci ženu, ktorá viedla v meste hriešny život.

Pri pohľade na ženu, Šimon hovoril sám pre seba: „Keby tento bol prorokom, vedel by, kto a aká je to žena, čo sa ho dotýka, že je to hriešnica“. Keď Šimon zmýšľal týmto spôsobom, nielen posúdil i odsúdil túto ženu, ale aj samého Krista za to, že s ňou zaobchádzal láskavo.

Príbeh Šimona náhle odsudzujúceho hriešnu ženu musí byť pre nás povzbudením, aby sme nahliadli do našich sŕdc a spýtali sa sami seba: Či aj my niekedy neposudzujeme príliš ľahko iných ľudí? Či nerobíme náhle a povrchné závery, ktoré nás vedú k pohoršovaniu, odsúdeniu i pohŕdaniu inými ľuďmi?

Ak odpoveď na vyššie uvedené otázky znie „áno“!, tak si pripomeňme, čo nás učí Kristus. On vždy posudzoval a odsudzoval zlo a hriech, naproti tomu nikdy neodsudzovala a nepohŕdal hriešnikmi, ktorí sa chceli od zla a hriechu oslobodiť. Takým ľuďom Kristus vždy preukazoval svoje odpustenie a milosrdenstvo.

Poznamenajme, že osobou, ktorá mohla posúdiť hriešnu ženu, nebol Šimon, ktorý bol takým istým hriešnikom ako ona, iba Kristus, ktorý nespáchal najmenší hriech. Šimon, ktorý nemal na to najmenšie právo – posúdil ju a odsúdil. Ježiš, ktorý mal právo to urobiť, preukázal jej porozumenie, odpustenie a milosrdenstvo.

Pred nebezpečenstvom náhleho posúdenia blížnych nás vystríha Kristus vo svojej Reči na Hore: „Čo chcete, aby ľudia robili vám, podobne robte aj vy im… Nesúďte a nebudete súdení; neodsudzujte a nebudete odsúdení; odpúšťajte, a bude vám odpustené; dávajte a bude vám dané“ (Mt 7, 1-3?).

Inými slovami Ježiš pripomína každému z nás: dostaneš od života i od ľudí presne to, čo sám dávaš. Ak iných odsudzuješ, preklínaš, posudzuješ, vedz, že ako odmenu dostaneš to isté. Budú ťa posudzovať, odsudzovať, preklínať. Ak sa usiluješ iných pochopiť, pomáhať im, milovať, oni tiež budú teba chápať, budú ti pomáhať a milovať ťa.

Blahoslavená Matka Tereza z Kalkaty povedala: „Ak posudzuješ ľudí, tak nemáš čas na to, aby si ich začal milovať“. Teda neposudzujme, neodsudzujme, nevyvyšujme sa a nechápme iných ako horších od seba. Totiž ako to výstižne vyjadril staroveký rímsky filozof Seneka: „Všetko, čo odsudzujeme u iných, nájdeme vo vlastnej duši“.

Pred niekoľkými rokmi skupina amerických psychológov v Kalifornii urobila rad výskumov, ktoré sa týkali šťastných a nešťastných ľudí. Do prvej skupiny zarátali tých, ktorí sa vyznačovali úprimnosťou, optimizmom, priateľským vzťahom k iným, čestnosťou a ochotou slúžiť iným. Títo ľudia nehľadajú šťastie priamo, ale šťastie samo k nim prichádza.

Druhá skupina hľadá šťastie pre seba, ale ho nenachádza. Jednoducho neveria v jeho jestvovanie. Títo ľudia sú uzatvorení do seba, vypočítaví, negatívne hodnotiaci svoje okolie, samoľúbi.

Závery vyplývajúce z týchto výskumov, a aj príklad Krista odpúšťajúceho hriešnej žene v dnešnom Evanjeliu nás poučujú, že iba dobrom, láskou a odpustením môžeme zmeniť ľudí. Premieňať ich z hriešnikov – na svätých.