Nedeľa o mýtnikovi a farizejovi Lk 18, 10-14

Aj keď na prvé počutie dnešné evanjeliové podobenstvo o namyslenom farizejovi a pokornom mýtnikovi znie ako niečo ľahko pochopiteľné a prijateľné, veď kto by neopovrhoval pyšným farizejom

a komu by nebol sympatický ten ponížený hriešnik, myslím si, že posolstvo tohto evanjelia je oveľa zaujímavejšie a hlbšie, než by sa to mohlo zdať na prvé zamyslenie.

Môže sa nám totiž zdať, že Pán Ježiš tu hovorí len akúsi rozprávku s morálnym ponaučením, že na obraze dvoch postáv porovnáva dve ľudské vlastnosti: namyslenosť a poníženosť. A keďže ten namyslený je navonok zbožnejší ako ten ponížený, podobenstvo vyznieva zdanlivo veľmi negatívne práve voči tým zbožným, ktorí sú automaticky považovaní za falošných. Vieme, že falošný predsudok, je veľmi rozšírený najmä medzi menej zbožnými, ktorí sa radi na toto podobenstvo odvolávajú, aby si ospravedlnili svoju náboženskú povrchnosť a ľahostajnosť, lebo vraj nechcú byť ako tí farizeji čo chodia do kostola.

V podobenstve je ale jeden chyták, ktorý tam Pán Ježiš nevložil schválne, ale vznikol kvôli rozdielu kultúr v ktorej žili Ježišovi poslucháči a v ktorej žijeme my. My totiž vnímame toho farizeja a toho mýtnika úplne opačne, ako ich vnímali Ježišovi poslucháči. Pre nás je farizej nesympatická postava, lebo sme vychovaní v kresťanskej kultúre, ktorá vníma farizejov negatívne, ale v Ježišovej dobe to tak nebolo. Farizeji boli vážení ľudia, ktorí boli známi svojou múdrosťou a poctivosťou. A podobne mýtnik je pre nás sympatická postava, ale tak to nebolo v Ježišovej dobe, lebo mýtnici boli zradcovia národa.

Aby sme pochopili vnútorné postoje týchto dvoch postáv, povedzme si toto podobenstvo v modernej verzii, aby sme prekonali ten spomínaný kultúrny rozdiel vo vnímaní tohto podobenstva. „Tým, čo si namýšľali, že sú čestní a poctiví, a ostatnými pohŕdali, povedal Ježiš toto podobenstvo: „Dvaja ľudia prišli do kostola modliť sa. Jeden bol obyčajný pracujúci človek a druhý poslanec. Obyčajný pracujúci človek si sadol do lavice a takto sa v sebe modlil: "Bože, ďakujem ti, že nie som ako ostatní ľudia: mafiáni, bezdomovci, alkoholici alebo aj ako tento poslanec. Poctivo pracujem osem hodín denne, platím dane a živím z biedneho platu svoju rodinu." Poslanec stál celkom vzadu a neodvážil sa ani oči k nebu zdvihnúť, ale bil sa do pŕs a hovoril: "Bože, buď milostivý mne hriešnemu." Hovorím vám: Tento odišiel domov ospravedlnený, a nie tamten. Lebo každý, kto sa povyšuje, bude ponížený, a kto sa ponižuje, bude povýšený."

Dúfam, že teraz ste týmto podobenstvom pohoršení takisto, ako boli Ježišovi poslucháči. Zrazu sa nám veci nezdajú až také jasné, ako na prvé počutie. Je to niečo, ako keď ľudia zistili, že nie Slnko sa točí okolo zeme, ale naopak. Na prvý pohľad je to neuveriteľné, ale je to naozaj tak. A zrazu napr. pochopíte, že keď nábožensky ľahostajný človek hovorí, že nechce byť ako tí farizeji, čo chodia do kostola, vlastne v tej chvíli sa stáva presne takým farizejom, o akom hovorí Pán Ježiš v dnešnom podobenstve. Ale nielen preto, že sa povyšuje a pohŕda ľuďmi, čo chodia do kostola, ale hlavne preto, že vlastne tvrdí, že je dosť dobrý vo svojich vlastných očiach a je presvedčený, že ho za takého považuje aj Pán Boh. Inak povedané, on ku tomu, aby sa cítil byť dobrým, Boha nepotrebuje.

Ale to hovorí v podstate každý darebák. Ani neveriaci ľudia nepotrebujú Boha, aby sa cítili dobrí vo svojich vlastných očiach. To, čo hovorí dnešné podobenstvo teda siaha veľmi hlboko do našich sŕdc a odhaľuje náš vzťah k Bohu, lebo o to vždy išlo Pánu Ježišovi a nie o rozprávky s morálnym ponaučením o tom, aké škaredé je byť namysleným človekom. Keby som mal teda posolstvo dnešného evanjelia vyjadriť stručne a výstižne, môžem použiť slová Pána Ježiša: „Nik nie je dobrý jedine Boh“. Tieto slová zdanlivo nesúvisia s dnešným podobenstvom, ale vieme, že v Písme v skutočnosti všetko súvisí so všetkým a okrem toho sa tieto slová nachádzajú v Lukášovom evanjeliu prakticky hneď za dnešným podobenstvom /Lk 18,19/, doslova naň nadväzujú.

Inak povedané, stavať sa pred Bohom do pozície spravodlivého človeka je teda nielen pýcha, ale obyčajná hlúposť. Jediný rozumný postoj voči Bohu je postoj pokorného hriešnika, aký zaujal síce skorumpovaný, ale zrejme práve obrátený mýtnik, ktorý objavil múdrosť života a tajomstvo pravej zbožnosti, ktorá ale spočíva nielen vo vedomí si svojej hriešnosti, ale ešte viac vo vedomí Božej lásky. A to je vlastne úplne najdôležitejší záver z dnešného evanjelia: posolstvo Božej odpúšťajúcej lásky.

Farizej Božie odpustenie a lásku nepotreboval, nestál o ňu, lebo bol presvedčený o svojej spravodlivosti a s Bohom chcel v podstate obchodovať ako rovný s rovným. Mýtnik si naopak uvedomil, že jedine Božia láska ho môže očistiť od jeho hriechov a preto s pokornou radosťou prijal ponuku odpustenia svojich hriechov.

V tej chvíli, keď s pokorou pochopíme, že naša spravodlivosť je založená jedine na Božej láske, ktorá nás očisťuje od nášho zla, stávame sa naozaj zbožnými ľuďmi, ale takými sa nikdy nemôžeme stať, ak budeme nábožensky povrchný a ľahostajný.