Filioque I

1.      Svedectvo Svätého písma

Pneumatológia patrí medzi tie časti dogmatickej teológie, ktoré si razia cestu do povedomia kresťanov až v posledných desaťročiach. Pričinili sa o to najmä rozličné hnutia, v centre špirituality ktorých  je tretia Božská osoba. V kresťanskej pneumatológii, treba zdôrazniť dve jej dôležité charakteristiky. Prvou je, že v pneumatológii ide o veľmi blízky vzťah medzi Duchom Svätým a Ježišom z Nazaretu, ktorý bol počas svojho pozemského života nositeľom Ducha[1] a po vzkriesení ho daruje svojej Cirkvi.[2] Druhou dôležitou charakteristikou je, že Duch Svätý je tretou osobou Najsvätejšej Trojice, ktorá ma rovnakú božskú dôstojnosť ako Otec a Syn. Vo svätom Písme sa často stretávame s výpoveďami o Duchu pomocou týchto symbolov: vietor, duch života, vitálny princíp, pomazanie olejom, dar, holubica, voda, oheň. Z toho vyplýva, že pneumatologická reflexia musí byť tiež symbolickou teológiou.[3] Pred II. Vatikánskym koncilom sa v dogmatických príručkách sa nikde nestretneme so samotným traktátom pneumatológie, aj keď bola náuka o Duch Svätom roztrátena na mnohých miestach v teológii. Predovšetkým to bolo v otázke inšpirácie Svätého písma, Božieho zjavenia, jeho prijatia a odovzdania. Rovnako účinkovanie Svätého Ducha súvisí s Učiteľským úradom Cirkvi. „Tajomstvom Ducha Svätého sa zaoberá aj traktát o Trojedinom Bohu a pochopiteľne aj Kristológia, ktorá nemôže zabúdať na úzku spojitosť medzi Ježišom z Nazareta a Božím Duchom, ako ju dosvedčuje celý Nový zákon. S tým, pochopiteľne, súvisí aj mariológia, kde sa nedá nehovoriť o Duchu Svätom v súvislosti s panenským počatím, a tiež s tajomstvom Máriinho spoluúčinkovania pri udeľovaní milosti. Ďalším dôležitým miestom, kde teológia hovorí o Duchu Svätom, je traktát o milosti ako o Božom dare. Tým sa dostavame do oblasti kresťanskej antropológie, a tiež morálnej teológie, ktorá, pokiaľ nie je redukovaná len na výklad Desatora, tiež hovorí o daroch a plodoch Ducha Svätého.[4]

1.1.Biblická pneumatológia

1.1.1.      Predobrazy pneumatológie v Starom Zákone

Božieho Ducha opisuje Sväté písmo ako tvorčivú Božiu moc, alebo inokedy ako samého Boha, lebo je činný vo vesmíre, v dejinách a v prírode. Ako sa Božia moc prejavuje vytváraním a udržiavaním života, považuje Písmo Ducha za prapôvod života.[5] Je to Boží Duch, ktorý mocne pôsobí a účinkuje v dejinách.[6] On je to, ktorý posilňuje a vedie nositeľov zjavenia, tak Jozefa, Abraháma, Mojžiša, Gedeóna atď.[7] predovšetkým osvecuje prorokov a podnecuje ich hovoríť a konať. Duch je sila, spája Boha s takými mužmi, ktorých prijal pod svoju starostlivosť a do rozsahu svojich úloh.[8]

Starý zákon mnohonásobne uvádza Ducha ako základ spásy pre veriacich[9] Písmo ho popisuje raz ako činný princíp, ktorý zvonku pôsobí na človeka, inokedy ako činný princip, ktorý pôsobí v človeku, či už prechodne a či trvalo. Často ho Písmo uvádza v spojitosti s Mesiášom.[10] 

Kult Ducha Svätého sa prejavuje konkrétnym spôsobom. Je to znovu objavenie Biblie v rámci teológie, ako to žiada aj Druhý vatikánsky koncil, podľa ktorého Sväté písmo „má byť akoby dušou celej teológie“.[11]

V tejto súvislosti doceňujeme, aký veľký význam ma poukaz na Ducha Svätého v starozákoných i novozákoných knihách. Je to bohatý a mnohotvárny obraz, ktorý písmo líči o Duchu a jeho pôsobení.

Na Sväté písmo môžeme hľadieť ako na výpoveď Boha o sebe a o človeku. Sú to pravdy, ktoré majú trvalú platnosť. Spolu s nimi poznávame aj morálne poučenia o tom, čo je mravne dobré a čo zlé. Kresťanstvo je zjavené náboženstvo, a preto aj vieroučné a mravoučné pravdy zachytené vo Svätom písme treba brať ako Bohom dané.

Pre všetkých ľudí sú určené štyri Evanjeliá, v ktorých nám hovorí Boží Syn, Božia múdrosť, ktorá nám ohlasuje spásu a ukazuje cestu návratu k Otcovi. V apoštolovi Pavlovi môžeme obdivovať vrúcne veriaceho človeka a svedka viery. Jeho hymnus na lásku v 1. liste Korinťanom (13. kapitola) nám predstavuje azda najvyšší ideál ľudskej a kresťanskej ušľachtilosti. Božie slovo zachytené vo Svätom písme dávalo a dáva vyznávačom Ježiša Krista silu dôsledne ho nasledovať a s pomocou Božej milosti aj život položiť za Krista a jeho Evanjelium. Takto nás Božie slovo formuje a my sa jeho používaním môžeme stávať dokonalejšími tak na ľudskej, ako aj na duchovnej úrovni.

Celý Starý zákon a zvlášť v Novom zákone Ježiš nám ukazuje postavu Boha Otca.

1.2.Trinitárna terminológia.

Na začiatku je dobre aby sme si ujasnili terminológiu trinitárnej teológie. Cirkev sa snaží vysloviť trojicu filozofickou rečou. Táto terminológia bola ustálená už v 4. storočí. Cirkev používa termín „podstata“ (substancia). Podstatou rozumieme to, že určitá vec sa stáva sama osebe a nepotrebuje inú vec ako predmet, od ktorého by existovala. Niekedy sa prekladá aj výrazom „bytnosť“ (essentia), alebo „prirodzenosť“ (natura) - na označenie Božieho bytia v jeho jednote. To, čo je v Bohu jedno.

Termín „osoba“ (persona), alebo aj „hypostáza“ (hypostasis) na označenie Otca, Syna a Svätého Ducha v ich skutočnej vzájomnej odlišnosti. Teda to, čo sa nedá povedať o inom, čo nejestvuje v inom, ale v sebe a je nezdeliteľné.

Termín „vzťah“ (relatio) sa používa na označenie toho, že ich odlišnosť spočíva v ich vzájomnom vzťahu.[12]

O Bohu teda môžeme používať tieto pojmy takto: Boh je podstata, má prirodzenosť, je osoba, ale spôsobom na nekonečne vyššej rovine než sú tvory. Koľko je v týchto pojmoch dokonalosti, to všetko je v Bohu, ale v čo najvyššej miere.

„Každá z troch osôb je tou skutočnosťou, čiže božskou podstatou, bytnosťou alebo

prirodzenosťou.“[13]

1.3.Sväte Písmo ohľadom Ducha Svätého

Boh je tajomnejší a menej pochopiteľný než tušil Starý zákon. Vidíme to aj z toho, čo nám Starý zákon hovorí o Ježišovi Kristovi a o Svätom Duchu. [14] Teda náuku o Bohu v troch osobách, kým nebola zjavená, nedokázal ľudský rozum vynájsť, dokázať, ani úplne pochopiť a vystihnúť. Je to najhlbšie tajomstvo, ktoré Starý zákon len naznačil a až „jednorodený Boh, ktorý je v lone Otca, ten o ňom, priniesol zvesť“ (Jn 1, 18). [15]

Pravda o Bohu v Trojici je so všetkou pre človeka možnou jasnosťou zjavená v Novom Zákone.

Treba mať na zreteli, že starozákonné učenie o Bohu bolo prípravou, zrnkom, z ktorého vzišlo učenie novozákonné. Preto nie je možné, aby svedectvá o Svätej Trojici neboli dané už v Starom Zákone. Na druhej strane nemôžeme ani viac očakávať od Starého Zákona, ktorého hlavným cieľom bolo pripraviť Izraelský národ na prijatie Mesiáša a ochrániť ho pred polyteizmom. Preto starozákonné texty sú pre nás pochopiteľné, ak na nich pozeráme z perspektívy Nového Zákona, t.j. nového naplňujúceho Zjavenia.

Texty zo Starého Zákona, poukazujú, že Boh je Duch Svätý, predovšetkým je to text z knihy Genezis kde Mojžiš podľa Božieho príkazu opisuje stvorenie. Pri stvorení človeka Mojžiš hovorí:

"Stvoríme človeka podľa nášho obrazu a podoby." (Gn 1, 26)

Ďalší text je, kde sa Boh obracia k Adamovi, ktorý zhrešil:

"Hľa, Adam bol ako jeden z nás, ktorý odlišoval dobro od zlého". (Gn 3, 23)

To isté môžeme povedať aj o texte, ktorý Mojžiš uvádza v súvislosti so stavbou Babylonskej veže, keď Boh rozdelil ľudský rod na jednotlivé národy a povedal:

"Poďme, zostúpme a zmäťme im tam reč, aby ani jeden nerozumel reči druhého.“ (Gn 11, 7)

Z tohto hľadiska je dôležitý aj ďalší text, v ktorom Mojžiš opisuje zjavenie sa Boha pod dubom Mambre.

Abrahám víta tri postavy a klania sa jedinému Bohu. [16]

Privedenými biblickými textami chcem poukázať na to, že už na samom počiatku dejín tohto sveta Boh vystupuje ako Trojica.

1.4.Duch Svätý ako Boh Otec

Od stáročí Cirkev neprestáva v mnohých jazykoch, kultúrach a národoch vyznávať svoju jedinú vieru, prijatú od jedného Pána, odovzdávanú ďalej jedným krstom a zakorenenú v presvedčení, že všetci ľudia majú iba jedného Boha a Otca.[17]

Výraz "Otec" v človeku vyvoláva pojem pôvodcu, toho, kto dáva vznik a začiatok. Slovom - menom „Otec“ označujeme nielen vlastného prirodzeného otca, ale aj tých, ktorí sú k iným v podobnom vzťahu. Napr. adoptívny otec, cirkevný otec, svätý otec; teda v zmysle morálnom a prenesenom (nevlastnom). Aj Sväté písmo nazýva Boha Otcom v tomto zmysle. Trojjediný Boh je Otcom stvorení, predovšetkým rozumných stvorení na základe stvorenia, udržovania a prozreteľnosti (prirodzený poriadok), ale hlavne na základe pozdvihnutia do stavu milosti a Božieho detstva (nadprirodzený poriadok).[18] Otec je prvá Božská osoba, je ten, ktorému v prvom rade patrí meno Boh. Slovo Boh v Novom Zákone znamená Otec vo vlastnom slova zmysle a vzťahuje sa výlučne na neho.  Keď reč viery označuje Boha menom „Otec“, poukazuje predovšetkým na dva aspekty: že Boh je prvopočiatkom všetkého a transcendentnou autoritou a že zároveň je dobrotou a starostlivosťou, ktorá miluje všetky svoje deti. Túto otcovskú nežnosť Boha možno vyjadriť aj obrazom materstva, ktorý lepšie zvýrazňuje Božiu imanentnosť a dôvernosť vzťahu medzi Bohom a jeho stvorením. Takto reč viery čerpá z ľudskej skúsenosti týkajúcej sa rodičov, ktorí sú pre človeka v istom zmysle prvými zástupcami Boha. Ale z tejto skúsenosti vyplýva aj to, že ľudskí rodičia sú omylní a môžu znetvoriť podobu otcovstva a materstva. Preto treba pripomenúť, že Boh presahuje ľudské rozlišovanie pohlaví.[19] On nie je ani muž, ani žena, on je Boh. Presahuje aj ľudské otcovstvo a materstvo, hoci je ich pôvodcom a mierou: nik nie je tak otcom, ako je Otcom Boh.[20]

Zjavenie plurality božských osôb začína v Kristovi. Pred vtelením sa táto pluralita osôb neprejavuje. Aj keď bolo možné pozorovať prípravu na zjavenie trojičného tajomstva, Boha Starého Zákona každý považoval za jednu osobu. Zjavenie Najsvätejšej Trojice sa tak uskutočňuje v synovskom živote Krista, a nie vyhláseniami nejakého teologického učenia. Ježiš neurobil teologické vyhlásenie dogmy o najvyššom Božom tajomstve.[21] V dôsledku Božej jednoduchostí, ktorá ovláda celé absolútne bytie, a ktorú aj napriek dialektickému charakteru musíme s celou váhou potvrdiť, vzťah jedného k druhému je vždy identický s činnosťou plodenia alebo vychádzania. Pretože jednotlivé osoby sa jednotlivo líšia iba vychádzaniami a vzťahmi, ktoré sú nimi identické.[22] Ježiš vysvetľoval svoje vlastné bytie ako život Syna, ktorého poslal Otec a ktorý chce plniť poslanie, čo mu bolo zverené. V rámci svojho poslania ohlásil príchod „iného Utešiteľa“.[23]

Hoci zjavenie Najsvätejšej Trojice vychádza zo Syna, osvetľuje predovšetkým osobu Otca. Prvé meno trojičného tajomstva je „ Abba“[24], meno, ktorým Ježiš zjavuje svoje vlastné božské synovstvo.[25] Všetko, čo Otec je , prenáša na Syna. Všetko, čo Syn prijíma, dáva naspäť Otcovi. Toto darovanie je potom Duch Svätý.[26] Keď Otec plodí Syna, tak to znamená, že to, čo je Otec, je tiež Syn, to značí, že Syn je bytie Otca. [27] K Otcovi sa môžeme dostať len skrze Syna. Ísť priamo k Otcovi by ani nemalo zmysel. Keby sme to chceli spraviť, zistili by sme, že cesta k Otcovi, na ktorú sme nastúpili, nie je cestou, nie je myšlienkou a nie je ani bytím. Dokonca aj Syn pozná Otca len vtedy, keď je ním poznávaný.[28] „Ty si môj Syn, Ja som ťa dnes splodil“ Každý pokus hovoriť o Bohu Otcovi ako takom, je takmer nemožné, pretože každé slovo o Otcovi sa dá vzťahovať na toho, ktorého Otec týmto Otcom je, na  Syna.

Iní súčasní teológovia zdôrazňujú vzťahové hľadisko „osoby“[29]. Tento dôraz podporuje súčasná psychológia vzťahu medzi predmetmi[30] a filozofia vzťahu.[31] Podľa týchto výkladov je „osoba“ viac než jedinec, „osoba“ je vzťah. Otec je bytie „terajšie“. Otec existuje kvôli ontologickému princípu Boha, Boh existuje kvôli osobe... a nie kvôli substancii.[32]

1.4.1.      Podrobné pravdy o pochádzaniach Ducha Svätého v Bohu

Preto o pochádzaniach v Bohu platia tieto pravdy:

Ani Božia podstata, ani Otec nepochádza od nikoho. Medzi pôvodcom a medzi pochádzajúcim musí byť skutočný rozdiel. Z dôvodu, že nik nedáva pôvod sebe samému. Keby teda božská podstata ako taká pochádzala, bola by rozdielna od tej podstaty, od ktorej by mala pôvod, teda by boli dve božské podstaty. Otec nepochádza ani od seba samého - lebo nik nepochádza od seba samého, - ani nepochádza od ostatných dvoch božských osôb, lebo tie majú pôvod od neho, ani nepochádza od božskej podstaty, lebo tak by bol od nej rozdielny, nebol by s ňou totožný, teda by nebol Bohom.

1.4.2.      Pochádzanie  v Bohu  

Z náuky Cirkvi podľa Svätého písma[33] poznáme v Bohu dve pochádzania:

 -  Pochádzanie od Otca splodením (generatio)

 - Pochádzanie Svätého Ducha od Otca i Syna dýchaním.

Atanázovské vyznanie viery túto dogmu vyjadruje takto:

„Otec nie je nikým utvorený ani stvorený, ani splodený. Syn nie je samým Otcom ani utvorený, ani stvorený, ale splodený. Duch Svätý nie je Otcom a Synom ani utvorený, ani stvorený, ani splodený, ale vychádzajúci...“[34]

Výraz „pochádzanie“ alebo „vychádzanie“ pochádza zo Svätého písma.[35]

Náuka o dvoch pochádzaniach v Bohu nám udáva dôvod a vysvetľuje: Prečo a ako je to, že jeden jediný Boh nie je iba jediná božská osoba, ale tri rozdielne božské osoby. Pre pochopenie Božích pochádzaní a Božích pôvodov si treba všimnúť dve veci: neuskutočňuje sa v časovom slede a nemajú pasívny charakter. Viac sú to večne akty, pri ktorých niet skoršieho a neskoršieho, ktoré sa síce stále dejú, ktoré však zároveň dosiahnu aj svoj výsledok. Ďalej pochádzanie jednej osoby z druhej znamená to isté čo pôvod splodenej osoby z plodiacej. Keď jednotlivé osoby nie sú vyčlenením Božej podstaty, potom jej nevyčerpateľná a nekonečná plodnosť je jednako dôvodom toho, že jedna osoba plodí druhú.[36]

Z týchto dvoch pochádzaní totiž vyplýva, že božská podstata jestvuje až trojitým rozdielnym spôsobom:

V Otcovi tak, - že je bez pôvodu;

V Synovi tak, - že je splodený od Otca;

V Duchu Svätom tak, - že vychádza od Otca i Syna.

Táto dogma nás teda poučuje, že nekonečná plnosť božskej podstaty vyžaduje, aby ona jestvovala trojitým rozdielnym podstatným spôsobom. Tu treba iba znovu pripomenúť, že je to veľké tajomstvo.[37]

Pre bližšie osvetlenie tejto dogmy treba vysvetliť:

Pochádzať znamená: mať pôvod od iného. Pri pochádzaní sa teda rozoznáva:

pôvodca, t. j. ten, ktorý dáva pôvod inému;

 pochádzajúci t. j. ten, ktorý má pôvod od iného.

Tu teda má byť jasné, že medzi pôvodcom a pochádzajúcim musí byť skutočný rozdiel, lebo nik nedáva pôvod sebe samému.

Trojičné pochádzania sú večné, teda neznamenajú v Bohu nijakú zmenu, t. j. bez začiatku, bez konca a bez akejkoľvek postupnosti. Otec večne plodí Syna, taktiež Otec a Syn večne dávajú pôvod Svätému Duchu.

Trojičné pochádzania sú imanentné, teda týkajúce sa vnútornej stránky, vnútornej súvislosti. To znamená, že Syn ostáva v Otcovi (napr. ako myšlienka zostáva v rozume mysliaceho) a Svätý Duch ostáva v Otcovi a Synovi (napr. ako náklonnosť lásky zostáva v milujúcom).

Trojičné pochádzania sú substanciálne, teda podstatné. To znamená, že pochádzajúci Syn a Svätý Duch nie sú nejakými náhodnými, prechodnými akcidentami, ale aj Syn je totožný s božskou podstatou, aj Svätý Duch je totožný s božskou podstatou a samozrejme aj Otec jej totožný s božskou podstatou (substanciou).

1.4.3.      Personalita Ducha Svätého

Treba to chápať v tom zmysle, že sa označuje ako podmet a nositeľ činnosti; On je ten, ktorý odpúšťa, ktorý dáva odmenu:

„Tvoj Otec ťa odmení...“ (Mt 6, 18).

- On je ten, ktorý posiela na svet Syna i Svätého Ducha:

„Prečo vy hovoríte tomu, ktorého Otec posvätil a poslal na svet.“ (Jn 10, 36).

V rozlúčkovej reči povedal učeníkom:

„Tešiteľ, Duch Svätý, ktorého pošle Otec v mojom mene...“ (Jn 14, 26).

1.4.4.      Duch Svätý manifestovaným Synom

Stredom, centrom celého dôkazu o Troch božských osobách je, že Syn, Slovo, Jednorodený, - je druhá božská osoba. Keď dokážeme, že Syn a Svätý Duch sú rozdielne osoby od Otca, bude tým dokázané aj to, že Otec nie je ani Syn, ani Svätý Duch.

1.5.Duch Boží v Trojičnom Tajomstve

1.5.1.      Duch Boží v Tajomstve plodenia Syna

Cieľom trojičného vyznania viery „nie je tak poučenie o Bohu, ako ponajprv doxologická alebo eschatologická oslava Boha.“[38] Vstupné modlitby rímskeho eucharistického obradu „Milosť nášho Pána Ježiša Krista, a láska Boha Otca a spoločenstvo Ducha Svätého nech je s vami všetkými“ je vyznanie viery v Boha Ježiša Krista.[39] Božská osoba Otca sa vymedzuje vzťahom k Synovi. To potvrdil už v roku 675 Jedenásty tolédsky koncil: „To čo je Otec, nie je kvôli sebe, ale kvôli Synovi“[40] Syn pochádza od Otca je článok viery z Atanázovského vyznania,[41] a tiež podľa Nicejského vyznania.[42] Pôvod druhej osoby z prvej sa vo Svätom písme označuje výrazom „plodenie“.[43] Sväté písmo to už v Starom zákone naznačuje, keď o budúcom Mesiášovi hovorí Boh - Otec[44]

Vo veci pôvodu Ducha Svätého v tajomstve plodenia Syna kresťanskí Otcovia učia, že Syn vychádza alebo pochádza od Otca. Spôsob tohto pochádzania prednášajú predovšetkým ako splodenie. Ustavične plodenie sa deje v identite každého jedného božského subjektu s Božou podstatou, s absolútnym Bytím, takže o Synovi môžeme povedať: podstata z Podstaty, Svetlo zo Svetla, Múdrosť z Múdrosti, Boh z Boha, pravý Boh z Boha pravého.[45] Koncil vo Florencii vyhlásil, že božská osoba je jedine tam, kde je protiklad vzťahu.[46] Osoba Otca žije vo svojom vzťahu protikladu alebo tvárou tvár so Synom a zároveň je to s osobou Syna, ktorý existuje vo vzťahu k Otcovi.[47] Aby sme vysvetlili kto je Ježiš, treba siahnuť po plodení Syna Otcom vo večnosti. To robí koncil v Nicei, keď vyhlasuje, že je „jediný Pán Ježiš - Kristus, Syn Boha, jediný splodený Otcom, takpovediac z podstaty Otca, Boh z Boha, svetlo zo svetla, pravý Boh z pravého Boha, splodený, nie stvorený, jednej podstaty s Otca...“[48] Podľa tejto definícii Nicejského koncilu Ježiš je Boží Syn, teda, bol splodený z podstaty Otca, a nie z jeho vôle.[49] Splodenie je totiž pôvod živej bytosti z inej živej bytosti, ktorá je s ňou spojená k tomu, aby jej zdelila rovnakú prirodzenosť.[50] Preto je potrebné podrobnejšie preskúmať úlohu lásky v plodení. Ak by sa plodenie Syna malo vysvetliť ako dielo myšlienky Otca – teda rozumového pojmu, láska by nehrala určujúcu úlohu. No neprítomnosť lásky v plodení prináša so sebou tiež jednu námietku. Ak porovnávame obdobnosť božského plodenia s ľudským plodením, očakávame, že láska pri plodení Syna hrá dôležitú úlohu. Z toho sa odvodzuje vznešenosť plodenia, ktoré je nastolené božským zámerom stvorenia. Ťažko môžeme pripustiť myšlienku, že zvrchovaným aktom plodenia v božskom tajomstve je jedine utvorenie činom rozumu bez toho, že by bola aj aktom lásky. Na podloženie plodenia čistým rozumom by bolo treba odvolať sa na vzdialenosť medzi Bohom a človekom, osobitne na tajomstvo Boha v troch osobách a jednotlivosť ľudských osôb. Podmienky plodenia sú zjavne odlišné: v Bohu je jedna osoba, ktorá plodí inú a jednota osôb nastane len plodením tretej osoby. To by vysvetľovalo, že láska sa prejavuje len kvôli rozvíjaniu Ducha.[51]

Jednako jednota Otca a Syna, ktorá láskou spôsobuje existenciu Ducha, tým nedovŕši plodenie. Duch Svätý nie je splodený. Vychádza z dvoch iných osôb. Plodenie je jedine plodením Syna z Otca. A toto plodenie, aby malo svoju vlastnú hodnotu, musí byť dielom lásky. Rozdiely medzi Bohom a nami nepotláčajú základnú podobnosť. Na základe analógie božské plodenie nemôže byť zbavené lásky, ktorú Boh chcel dať ľudskému plodeniu. Samo musí byť plodom lásky, aby bolo plodením.[52]

Vyhlásenie „Boh je láska“ objasňuje najmä plodenie Syna. Večné plodenie je plodením, ktoré sa uskutočňuje láskou.[53] Otec môže „neustále pokračovať v plodení Syna, pretože Syn, ktorého splodil Otec, sa v láske znova vracia k Otcovi. Duch Svätý sa tak javí ako výraz, znak alebo záruka spojenia Otca so Synom. Vnútrotrinitárny dialóg je dialógom lásky.[54]  Záverom môžeme konštatovať, že plodenie Syna pochádza z dokonalej lásky, ktorá sprostredkovala dokonalosť božského života.[55]

1.5.2.      Duch Svätý ako osoba Boha Syna

Toto vysvitá už zo samotného mena „Syn“, ktoré nepochybne označuje osobu. Boh - Syn sa uvádza ako podmet a nositeľ činnosti: dokonale pozná Otca:

„Nik nepozná Syna, iba Otec, ani Otca nepozná nik, iba Syn...“ (Mt 11, 27).

Ďalej vyučuje, koná skutky Otca, posiela Svätého Ducha: „Ak nekonám skutky môjho Otca, neverte mi.“ (Jn 10, 37; porov. Jn 1, 16; 15, 26).

Slová: „Prišiel do svojho vlastného...“ a: „A Slovo sa telom stalo...“ (Jn 1, 11; 14), môžu sa vzťahovať len na osobu a nie na božský atribút.

1.5.3.      Odlišnosť Ducha Svätého od Syna

Rozdiel medzi Otcom a Synom je zjavný už aj z ich mien, lebo nie je možné, aby niekto bol Otcom alebo Synom seba samého. Otec splodil Syna a poslal ho na svet. Nik však neposiela seba samého. A keďže zasa

Otec aj Syn posielajú Svätého Ducha (porov. Jn 14, 25; 15, 26), obaja sú rozdielni aj od Svätého Ducha.

Toto je jasné vo Svätom písme, kde sa rozdielnosť Otca a Syna hlása výrazmi: Slovo, Boží Syn, atď. Sväté písmo hovorí o Synovi ako o božskej osobe, a teda Syn je božská osoba, ktorá je rozdielna od osoby Otca.

Sv. Pavol v Liste Galaťanom píše, že Boh Otec poslal svojho Syna, aby vykúpil svet (Gal 4, 4; Rim 8, 3). Teda jeho poslanie - vykúpiť svet smrťou na kríži, je iné, než poslanie Otca.

Aj Tradícia, teda cirkevní spisovatelia prvých storočí, výslovne vyznávajú reálnu rozdielnosť medzi Otcom a Synom. Aj keď je mnoho nejasností v teologických výrazoch, či nepresností, predsa si vážime všetky teórie, pretože sa snažia vysloviť ťažkú náuku tajomstva o Najsvätejšej Trojici a vo svojich spisoch nám uchovali vzácne svedectvo o starobylosti tejto svätej viery.

1.5.4.      Boh - Syn je prejavom Otcovho poznania, preto je splodený.

Druhá božská osoba sa vo Svätom písme označuje ako „Božie Slovo“: „Na počiatku bolo Slovo a Slovo bolo u Boha a to Slovo bolo Boh.“ (Jn 1, 1).

Označuje sa ako Božia múdrosť od večnosti zrodená: „Múdrosť... Ja som vyšla z úst Najvyššieho ako prvorodená pred všetkým tvorstvom.“ (Sir 24, 1; 5).

„Nebolo ešte morských prehlbní, keď som sa ja zrodila.“ (Prís 8, 24).

Apoštoli ohlasujú „Božiu moc a Božiu múdrosť“. (1 Kor 1, 24).

 Ako obraz neviditeľného Boha:

„On je obraz neviditeľného Boha, prvorodený zo všetkého stvorenia.“ (Kol 1, 15).

„On je odblesk jeho slávy a obraz jeho podstaty.“ (Hebr 1, 3).

Tieto mená znamenajú, že Syn pochádza od Otca tým, že Otec večne vyslovuje poznanie svojej bytnosti vo večnom Slove. Keďže teda druhá božská osoba je prejavom Otcovho poznania, pretože je splodená, je jediným aj jednorodeným Božím Synom. Sv. Augustín ako prvý napísal traktát o pochádzaní v Bohu.[56] Jeho hlavnou zásadou je, že všetky božské osoby sú absolútne rovnaké. V ľudskej duši našiel celý rad symbolov a analógií o Trojjedinom Bohu. Splodenie Syna sv. Augustín chápe ako rozumové pochádzanie Syna z Otca. Jeho učenie o plodení od Otca je koncepcia psychologická, pochádzanie vnútorné, rozumové.

Učiteľský úrad Cirkvi na základe Svätého písma a Tradície nás vedie k viere Božieho Syna, ktorého splodil Otec. Pritom však máme pamätať, že všetky výrazy o splodení Syna od Otca vzhľadom na plodenie medzi ľuďmi privlastňujeme Bohu analogicky, čiže iné je Božie plodenie a iné je plodenie, ktoré poznáme v prírode vzhľadom na podobnosť a rozdielnosť.

1.5.5.      Pravoslávne ponímanie Ducha v tajomstve Krista

V Starom Zákone je zvýraznená trojičnosť Osôb v Bohu, avšak nie je iné zjavenie o Svätej Trojici okrem Nového Zákona.[57] Sám život a učenie vteleného Syna Božieho, Jeho pobyt na zemi je neustálym svedectvom o Svätej Trojici.[58] Nový Zákon sa začína archanjelovým zvestovaním Panne Márii o Svätej Trojici:

"Duch Svätý zostúpi na teba a sila Najvyššieho ťa zatieni, preto aj to, čo sa z teba sväté narodí, bude sa volať Synom Božím."  (Lk. 1, 35)

Na základe tohto textu môžeme tvrdiť, že vtelenie Syna Božieho je základným bodom teológie Svätej Trojice. Ten, ktorý sa vtelil, nie je nikto iný než druhá Božská Hypostáza Svätej Trojice - Syn. Preto Vtelenie a Trojica sú od seba neoddeliteľné.[59] Boh Trojica sa zjavuje a dáva o sebe vedieť aj pri krste Ježiša Krista na rieke Jordán. Evanjelista Matúš túto udalosť opisuje nasledovne:

"A keď bol Ježiš pokrstený, hneď vystúpil z vody. A hľa, otvorili sa mu nebesia a videl Ducha Božieho, ktorý zostupoval ako holubica a prichádzal na neho. A hľa, bolo počuť hlas z nebies, ktorý hovoril: toto je môj milovaný Syn, v ktorom sa mi zaľúbilo." (Mt 3, 16-17)

Celá táto udalosť je veľmi pekne vyjadrená aj v tropári[60] na uvedený sviatok:

"Pri Tvojom krste v Jordáne, Pane, zjavila sa poklonyhodná Trojica, Otcov hlas ti vydal svedectvo. Nazval ťa svojím milovaným Synom.

Aj Svätý Duch v podobe holubice potvrdil pravdivosť týchto slov. Svojím zjavením si osvietil celý svet. Kriste Bože, sláva Tebe."[61] Základným prameňom nášho poznania o Svätej Trojici je Prológ Evanjelia podľa svätého apoštola Jána a taktiež jeho prvý list. Za tieto texty v pravoslávnej východnej teológii nazvali sv. Jána Teológom. Svedectvá evanjelistu Jána:

"Na počiatku bolo Slovo a Slovo bolo u Boha a Slovo bolo Boh." (Jn 1, 1)

Z týchto slov vyrástla celá trinitárna teológia. Tieto slová nás utvrdzujú v tom, aby sme v Bohu videli totožnosť, ale aj odlišnosť.[62]

Evanjelium podľa Jána zjavuje aj trinitárne "postavenie" Svätého Ducha ako tretej Hypostázy vo Svätej Trojici a tiež vzťah, ktorý zvýrazňuje Jeho hypostáznu osobitosť (jedinečnosť). Preto je dôležité všimnúť si v Jánovom evanjeliu posledný rozhovor Ježiša s apoštolmi:

"A ja požiadam Otca, a dá vám iného Tešiteľa, aby bol s vami naveky, toho Ducha pravdy." (Jn 14, 16-17) a ďalej: "Utešiteľ, Duch Svätý, ktorého pošle Otec v mojom mene." (Jn 14, 26) Duch je iný než Syn, lebo je poslaný v od Otca i Syna, aby svedčil o Ňom. Duch je iný než Otec, je však s Otcom zjednotený vzťahom pochádzania. Syn a Duch sú nám zjavení v Evanjeliu ako dve Božské Hypostázy, ktoré sú poslané na svet. Syn je poslaný preto, aby prijal na seba ľudskú prirodzenosť a obnovil ju, Duch Svätý preto, aby nás oživoval. Každá z týchto Hypostáz má špecifický vzťah k Otcovi: Syn rodenie a Svätý Duch pochádzanie. Zároveň tieto dve Božské Hypostázy sú zjavné vo vzťahu k Otcovi ako totožné s Ním podľa bytnosti, podľa Božstva.[63]

Existenciu Najsvätejšej Trojice najjasnejším spôsobom vyjadruje Ježišov krstný príkaz pri svojom nanebovstúpení:

„Choďte teda, učte všetky národy a krstite ich v mene Otca i Syna i Ducha Svätého...“ (Mt 28, 19) - V týchto slovách sa jasne hovorí o troch nerozdielnych osobách - Otec, Syn a Duch Svätý. Tiež hovoria o ich spoločnom jedinom božstve, a to slovom „v mene“. Slovo „v mene“ je v jednotnom čísle, čo znamená jedinú spoločnú podstatu a moc. Pravosť tohto miesta je zaručená vo všetkých rukopisoch a prekladoch.

Učenie o Svätej Trojici nebolo nikdy vo východnej patristike abstraktnou filozofickou špekuláciou, ale východní kresťania v ňom vždy videli základné východisko správneho kresťanského svedectva. Keď svätí otcovia hovoria o Bohu Trojici, je to vždy Boh konkrétny, Boh Abraháma, Izáka a Jakuba. Pre pravoslávnych kresťanov je Svätá Trojica prejavom ideálnej lásky, ku ktorej sa máme približovať vo svojom každodennom živote. Práve túto skutočnosť mal na zreteli svätý evanjelista Ján Teológ, keď povedal, že "Boh jest ľubov - Boh je láska" (1Jn 4, 8).[64]

1.2.1.      Duch Svätý je skutočná osoba

Svätý Duch je skutočný nositeľ činnosti: učí, vydáva svedectvo, ustanovuje predstavených Cirkvi, priraďuje sa k Otcovi a Synovi v krstnom rozkaze. Je uvádzaný ako Tešiteľ, ktorý apoštolov naučí všetkému.295

S pomocou Svätého Ducha apoštoli prijali svoje rozhodnutia.296 Svätý Duch radil sv. Petrovi.297 Svätý Duch ustanovuje biskupov, aby spravovali Božiu Cirkev.298

1.2.2.      Duch Svätý je rozdielna osoba od Otca i Syna

a/ Vychádza od Otca, je posielaný od Otca, je žiadaný od Otca.

b/ Prijíma od Syna, je posielaný od Syna, vydáva svedectvo o Synovi, zastupuje Syna. „A ja poprosím Otca a on vám dá iného Tešiteľa, aby zostal s vami naveky.“ (Jn 14, 16).

„Ale Tešiteľ, Duch Svätý, ktorého pošle Otec v mojom mene, naučí vás všetko a pripomenie vám všetko, čo som vám povedal.“ (Jn 14, 26).

„Keď príde Tešiteľ, ktorého vám ja pošlem od Otca...“ (Jn 15, 26). „Je pre vás lepšie, aby som odišiel. Lebo ak neodídem, Tešiteľ k vám nepríde. Ale keď odídem, pošlem ho k vám.“ (Jn 16, 7).

„Keď príde on, Duch pravdy, uvedie vás do plnej pravdy, lebo nebude hovoriť sám zo seba, ale bude hovoriť, čo počuje, a zvestuje vám, čo má prísť. On ma oslávi, lebo z môjho vezme a zvestuje vám. Všetko, čo má Otec, je moje. Preto som povedal, že z môjho vezme a zvestuje vám.“ (Jn 16, 13-15).

Z povedaného jasne vysvitá, že keď ho Otec a Syn dávajú a posielajú, je teda iný, je od nich rozdielnou osobou.

Tri rozdielne božské osoby: Otec, Syn a Svätý Duch sú jeden a ten istý jediný Boh. Tak Starý ako aj Nový zákon dôrazne o tom učia. Pán Ježiš to výslovne prízvukuje: „Ja a Otec sme jedno“ (Jn 10, 30), totiž jedno božstvo, jedno najvyššie a nekonečné dobro.

1.2.3.      Vydychovanie Ducha Svätého

Je to článok viery podľa Atanázovského vyznania.[65] Pochádzanie Svätého Ducha od Otca je vo Svätom písme dostatočne naznačený. Podľa Jn 15, 26 Duch Svätý vychádza z Otca. Volá sa však aj „Ježišov Duch,“[66] „Kristov Duch“[67] Kto je posielaný, prijíma od iného vôľu vykonať niečo. Božská osoba však nemôže prijať od iného vôľu vykonať niečo, iba skrz vychádzanie, ktorým od nej prijíma prirodzenosť, s ktorej vôľou sa stotožňuje. Odtiaľ teda podľa Svätého písma Otec nie je nikdy posielaný, Syn je posielaný len od Otca, Svätý Duch je posielaný tak od Otca, ako aj od Syna.[68]

Podľa učenia Jánovho evanjelia má Duch Svätý taký istý vzťah k Synovi ako Syn k Otcovi.[69] Syn svedčí o Otcovi, Duch Svätý o Synovi a Syn hovorí, čo počuje a vidí od Otca, Duch Svätý, čo počuje od Syna.  Syna posiela Otec, Ducha Svätého Syn Jn 16, 13. Keď Sväté písmo vraví Jn 15, 26, že Duch vychádza od Otca, tak to netreba chápať vo výlučnom zmysle, ako to ukazujú práve spomenuté texty Svätého písma. Práve viac to znamená, že všetko, čo má Syn, je od Otca, teda aj vychádzanie Ducha.[70]

Teologické pozadie problému „Filioque“

Problémom „Filioque“ už dlhé storočia traumatizuje vzťahy medzi Východom a Západom. Dôvod tohto sporu vyplýva z rozdielnych teológie Východu a Západu. Spočíva v tom, že Sväte písmo opisuje účinkovanie Ducha Svätého rozličnými obrazmi. Interpretácia týchto obrazov, prípadne zdôrazňovanie niektorého z nich, viedli od rozdielnych teologických formulácií až k úplne rozdielnym koncepciám pneumatológie. Podľa Západnej, Latinskej cirkvi Duch Svätý vychádza zo vzájomnej lásky Otca a Syna, podľa Východnej cirkvi Duch Svätý vychádza z Otca skrze Syna. Tieto rozdiely spočiatku neboli prekážkou spoločnej viery. Obe teológie chceli povedať to isté. Rozdiel bol len v akcente, či v uhle pohľadu. Kým Východ zdôrazňoval monarchiu Otca, Západ pod vplyvom Augustína sa snažil pozerať na Trojicu integrálne. „Filioque“ sa stalo problémom až vtedy, keď Latinici zaviedli tento teologický pojem do vyznania viery.[71]

1.3.Boh „Duch Svätý“

Je ťažké pochopiť, kto je Otec a kto je Syn vo svojej prirodzenosti, ale oveľa ťažšie je porozumieť, kto je Duch Svätý vo svojej prirodzenosti. Keď hovoríme o Bohu Otcovi, aspoň máme určitú analógiu, keďže máme medzi sebou otcov. Keď sa snažíme pochopiť, kto je Syn, aspoň vieme, čo znamená byť synom, lebo všetci sme synovia alebo dcéry. Z istej bezradnosti, že pre tretiu božskú osobu nemáme podobné charakteristické označenie ako pre prvú a druhú osobu.

Duch Svätý podľa cirkevnej náuky vychádza z Otca i zo Syna jedným výdychom ako zo zdroja dýchania. Tento súvis je vo Svätom písme dostatočne naznačený. Podľa Jn 15, 26 Duch Svätý vychádza z Otca . Volá sa aj „Ježišov Duch, “[72] „Kristov Duch“.[73] Podľa  učenia Jánovho evanjelia  má Duch Svätý taký istý vzťah k Synovi ako Syn k Otcovi.[74] Syn svedčí o Otcovi, Duch Svätý o Synovi, a Syn hovorí, čo počuje a vidí od Otca, Duch Svätý, čo počuje od Syna.[75] Syna posiela Otec, Ducha Svätého Syn (Jn 16, 13n). Keď Sväte písmo vraví (Jn 15, 26), že Duch vychádza od Otca, tak to netreba chápať vo výlučnom zmysle, ako to ukazujú pravé spomenuté texty Svätého písma. Práve viac to znamená, že všetko, čo ma Syn, je od Otca, teda aj vychádzanie Ducha.[76]

Východná tradícia predovšetkým vyzdvihuje, že Otec je prvotný počiatok vo vzťahu k Duchu. Keď vyznáva, že Duch „vychádza z Otca“ (Jn 15,26), tvrdí, že vychádza z Otca skrze Syna. Západná tradícia vyzdvihuje predovšetkým spoločenstvo jednej podstaty medzi Otcom a Synom, keď hovorí, že Duch vychádza z Otca i Syna (Filioque). A hovorí to „oprávnene a odôvodnene“, lebo večný poriadok božských osôb v ich spoločenstve jednej podstaty zahŕňa v sebe skutočnosť, že Otec je prvotný počiatok Ducha, pretože je „počiatok bez počiatku“, ale aj skutočnosť, že ako Otec jednorodeného Syna je spolu s ním jediný počiatok, z ktorého vychádza Duch Svätý „ako z jediného počiatku“ Ak sa toto oprávnené doplnenie (Filioque) príliš nezdôrazňuje, nenarúša totožnosť viery v skutočnosť toho istého tajomstva, ktoré sa vyznáva.[77] Vo vnútornom živote Boha je Duch Svätý osobnou láskou, je Duchom Otca a Syna. V ňom sa celý vnútorný život trojjediného Boha stáva totálnym darom, výmenou vzájomnej lásky medzi božskými osobami. Duch Svätý je osobným  vyjadrením darovania sa Boha. Z neho ako z nevyčerpateľného Prameňa a nestvoreného daru pochádza všetko obdarovanie stvorení.[78] Tento plán vyviera z „prameňa lásky“, čiže z lásky Boha Otca, ktorý je prvopočiatkom bez počiatku, z ktorého sa zrodil Syn a z ktorého skrze Syna pochádza Duch Svätý.[79] Aby sa tak stalo, Kristus zoslal od Otca Ducha Svätého, aby zvnútra uskutočňoval jeho spasiteľné dielo.[80]

1.3.1.       Boh - Svätý Duch je prejavom spoločnej lásky Otca i Syna, avšak nie je podobný

Tretia božská osoba sa vo Svätom písme nazýva zvláštnym menom - Svätý Duch, hoci aj Otec a Syn je úplne duchovná a nekonečne svätá bytosť. Keď sa teda tejto tretej božskej osobe zvláštnym spôsobom pripisuje duchovnosť a svätosť, poukazuje to na povahu jeho pôvodu. V zmysle, že dychtiť po niečom je prejavom vôle a lásky, svätosť je tiež dokonalosťou lásky. Okrem toho, Svätý Duch sa vo Svätom písme nazýva darom:

Sv. Peter hovorí k zástupom: „Robte pokánie a nech sa dá každý z vás pokrstiť v mene Ježiša Krista na odpustenie svojich hriechov a dostanete dar Svätého Ducha.“ (Sk 2, 38).

Sv. Pavol v Liste Rimanom píše: „A nádej nezahanbuje, lebo Božia láska je rozliata v našich srdciach skrze Ducha Svätého, ktorého sme dostali.“ (Rim 5, 5).

Tento dar je prejavom dobroprajnej lásky. Tieto osobné mená tretej božskej osoby naznačujú, že Svätý Duch pochádza od Otca i Syna ako prejav, ako dych ich spoločnej lásky. Z toho dôvodu Otcovia nazývajú Svätého Ducha Láskou. Ak však Druhý lyonský koncil (1274) a Florentský koncil (1438-1445) učia, že Svätý Duch pochádza od Otca i Syna „ako jediného princípu a jediným vydychovaním,“[81] nie sú to dva dychy (jeden Otcov a druhý Synov). Otec a Syn voči Svätému Duchu sú iba jediným pôvodcom, jediným dýchajúcim jediného dychu (čiže prejavu) svojej spoločnej lásky. Týmto dychom spoločnej lásky Otca i Syna je Svätý Duch. Tretia božská osoba nie je splodená. Pochádza ako prejav spoločnej lásky Otca i Syna.

Úkon lásky však nesmeruje k vytvoreniu podobnosti ako plodenia - ale znamená náklonnosť k poznanému dobru. Svätý Duch je touto náklonnosťou spoločnej lásky Otca i Syna ako jediného pôvodcu (jedného dýchajúceho) Svätého Ducha. Táto okolnosť potvrdzuje aj poradie (nie síce časové, ale logické) dvoch pochádzaní, aj dogmu, že Svätý Duch pochádza „aj od Syna“. V poradí je najprv pochádzanie poznaním - to je plodenie Syna a potom pochádzanie láskou - to je pochádzanie Svätého Ducha, lebo milovať môžeme len to, čo poznáme.

1.4.Biblicko-teologický pohľad.

Príručky dogmatiky z devätnásteho a dvadsiateho storočia s rutinou začínajú časť označenú De Deo Trino (O trojjedinom Bohu) uistením, že Bohom hebrejskej Biblie bola Trojica osôb a že práve táto Trojica sa prejavovala vo všetkých predkresťanských zjaveniach.[82] Starý zákon však nehovorí o Bohu v Trojici napriek tomu, že klasické príklady[83] boli pokladané za najvýraznejšie narážky na tajomstvo Najsvätejšej Trojice.[84]

Toto tajomstvo nebolo známe a dostupné ani „viere Izraela pred vtelením Božieho Syna a zoslaním Ducha Svätého“.[85] Možno to zdôvodniť tým, aby si Izrael uchoval monoteizmus (vieru v jedného Boha), pretože všetky okolité národy boli polyteistické (vyznávali viacero bohov).

Na hore Sinaj odzneli slová: „Ja som Pán, tvoj Boh... Nebudeš mať iných bohov okrem mňa!“ (Ex 20, 3).[86] Izrael si bol toho vedomý. Keby sa im zjavil ako Trojjediný, celkom určite by sa stali polyteistami a boli by splynuli s pohanskými národmi. Izrael bol však vyvoleným národom a nositeľom Božích prisľúbení a čakal budúceho Mesiáša. Rozhodne však nie takého, akým v skutočnosti bol. Preto bola potrebná zvláštna výchova, aby ho prijali ako Božieho Syna. Z toho dôvodu sa spočiatku neprejavoval ako Mesiáš, ale pomaly a postupne odkrýval tajomstvo Boha, a až nakoniec verejne vyhlásil: Áno, som kráľ! (porov. Jn

18, 37).

Židia boli pripravovaní na prijatie Mesiáša, ale nie preto, že by mal byť spolupodstatným Božím Synom. Boli vychovávaní v najprísnejšom monoteizme. Musela to byť pre nich otrasná provokácia, keď mali prijať názor a presvedčenie, že ich jediný Boh má nejakého Syna ako človeka, ktorý sám je Bohom. Preto aj Ježišov nárok hodnotia a prijímajú ako rúhanie.[87] Tá istá problematika sa opakovala v súvislosti so Svätým Duchom ako božskou osobou.

Rozšíriť vieru v jediného Boha vo vieru v trojjediného Boha vyhradila Božia pedagogika spásy samotnému Božiemu Synovi, ktorý prišiel zachrániť svet. Pán Ježiš predložil tajomstvo jedného Boha v troch osobách v hlavných črtách, a tak už spätný pohľad do Starého zákona ukázal, že aj tam bol Boh myslený v troch osobách. Vidíme to napr. u emauzských učeníkov (porov. Lk 24, 13-35). Vo svojom prekvapení tvrdia, že im Pán vysvetľoval Písma. Tak nachádzali apoštoli a cirkevní učitelia (z vedomosti, ktoré im poskytovala viera) v starozákonných výpovediach o Bohu aj výpovede o druhej a tretej osobe Najsvätejšej Trojice.

Vtedy sa tieto výpovede mohli chápať len monoteisticky, ale v skutočnosti hovorili o vlastnostiach a spôsobe činnosti jediného Boha, ktoré sa v Novom zákone mali ukázať ako vlastné mená osôb, napr. Jahveho anjel, Mesiáš, Božie slovo, Logos, Pneuma, Múdrosť.[88] Tak sa mohli do apoštolského vyznania viery prijať formulácie, že Svätý Duch hovoril skrze prorokov.[89] Z toho vidíme, že len z hľadiska novozákonného zjavenia dobre môžeme porozumieť textom Svätého písma Starého zákona.

Keď sa Boh zjavoval v Starom i Novom zákone, potvrdil niektoré pojmy, ktoré o ňom človek získal a zvlášť skrze Ježiša Krista pridal niečo málo z poznania o svojom vnútornom živote. Okrem toho, Božie Slovo - Ježiš Kristus - ktoré sa stalo telom a prebývalo medzi nami (porov. Jn 1, 14), priblížilo k ľuďom nielen seba, ale spolu so sebou aj Boha Otca a Boha Svätého Ducha. Môžeme teda povedať, že sme tým dostali nové poznanie o Božom absolútne. Teda o tom, že vo svojom vnútornom živote je Bohom Otcom, Synom a Svätým Duchom.

Pojmy otcovstva, synovstva a ducha sú vzaté z ľudského slovníka a hoci nevyjadrujú dokonale, ako Boh žije, predsa odhaľujú určitú časť jeho tajomstva. Nadzmyslový pojem Božej bytosti sa nám stáva takto trochu zrozumiteľnejší, keď použijeme tieto názvy. Rovnako si takto lepšie uvedomíme bohatý obsah učenia o poslednom cieli človeka, ktorým je Boh.

---

[1] KOWALIK, K. Pneumatologia, Kult, Lublin 1994

[2] Porov. Jn 15, 26: Jn 20, 22

[3] Porov POSPÍŠIL, C. V. Dar Otce....

[4]  15

[5] Porov. Gn 1, 2: 6, 3: Ž 104: Job 12, 10

[6] Porov. Ex 33, 14-17

[7] Gn 41, 88: Nm 11, 17: Ex 31, 1-5: Sdc 6, 34: 14, 6

[8] SCHMAUS, M. Boh a stvoriteľ, Najsvätejšia Trojica, Trnava : SSV, 2003, ISBN 80-7162-453-5, s. 81

[9] Ž 51, 12n. : 143, 10

[10] SCHMAUS, M. Boh a stvoriteľ, Najsvätejšia Trojica, Trnava : SSV, 2003, ISBN 80-7162-453-5, s. 82

[11] Porov.: DOKUMENTY DRUHÉHO VATIKÁNSKAHO KONCILU, dekrét Optatam totius 16, Trnava : SSV, 2008, ISBN 978-80-7162-738-8, s. 405.

[12] Porov.: Katechizmus Katolíckej cirkvi. Trnava : SSV, 1999. ISBN 80-7162-259-1, čl.  251-252.

[13] DS 804.: Porov.: Katechizmus Katolíckej cirkvi. Trnava : SSV, 1999. ISBN 80-7162-259-1, čl.  253.

[14]  Porov.: TEODOROVIČ, S. Pravoslávna Dogmatika, Beograd : 1924, s. 60

[15] Porov.: GIBELLINI, R. Teológia XX. storočia. Prešov : Michala Vaška, 2008. ISBN 978-80-7165-699-9, s. 193.

[16] Porov.: Gn 18, 1-3

[17] Katechizmus Katolíckej cirkvi. Trnava : SSV, 1999. ISBN 80-7162-259-1, čl.  172.

[18]Porov.:  Dt 32, 6; Jer 31, 9; 2 Sam 7, 14; Mt 5, 16; 48; 6, 1-32; 7, 11; Jn 1, 12; 1 Jn 3, 1n; Rim 8, 14n; Gal 4, 5n.

[19] Boh nie je „na obraz“ človeka. Nie je ani muž, ani žena. Boh je čistý duch, v ktorom niet miesta pre rozdielnosť pohlaví. Ale „dokonalosti“ muža a ženy odzrkadľujú niečo z nekonečnej dokonalosti Boha: sú to „dokonalosti“ matky a „dokonalosti“ otca a manžela. Meno Boh Otec nebolo nikomu zjavené. Aj Mojžiš, ktorý sa naň pýtal, počul iné meno. Nám bolo zjavené v Synovi. Meno Otec nejestvuje totiž prv ako Syn. Porov: Katechizmus Katolíckej Cirkvi bod 370, 2779.

[20] Katechizmus Katolíckej cirkvi. Trnava : SSV, 1999. ISBN 80-7162-259-1, čl.  239

[21] Porov.: GALOT, J. Náš milujúci Otec. Trnava : Dobrá Kniha, 2001. ISBN 80-7141-357-7, s. 10.

[22] Porov.: SCHMAUS, M. Boh a Stvoriteľ, Najsvätejšia Trojica. Trnava : SSV, 2003. ISBN 80-7162-453-5, s.176. 

[23] Jn 14, 16, porov.:  Jn 14, 26: 16, 7-14

[24] Mk 14, 36 ako jediný zachoval výraz v aramejčine, ale tento zodpovedá slovu „Otec“, ktoré obvykle vyslovoval Ježiš vo svojich modlitbách.

[25] Porov.: GALOT, J. Náš milujúci Otec. Trnava : Dobrá Kniha, 2001. ISBN 80-7141-357-7, s. 11.

[26] Porov.: PANIKKAR, R. Trojice, O mystické sounáležitosti mezi lidmi. Brno : Cesta, 1998. ISBN 80-85319-76-4, s. 82. 

[27] Porov.: PANIKKAR, R. Trojice, O mystické sounáležitosti mezi lidmi. Brno : Cesta, 1998. ISBN 80-85319-76-4, s. 83. 

[28] Porov.: PANIKKAR, R. Trojice, O mystické sounáležitosti mezi lidmi. Brno : Cesta, 1998. ISBN 80-85319-76-4, s. 84. 

[29] KASPER, W. God of Jesus Christ s. 285-90, 153-56 In FIORENZA, S. F., GALVIN, P. J. Systematická Teologie 1, Římskokatolická perspektiva. Brno : Sýkora, 1996.  ISBN 80-85959-07-0, s. 191.

[30] McDARGH, J. Psychoanalytic Object Relation Theory and the Study of Religion. Lanham : University Press of America, 1983 In FIORENZA, S. F., GALVIN, P. J. Systematická Teologie 1, Římskokatolická perspektiva. Brno : Sýkora, 1996.  ISBN 80-85959-07-0, s. 191.

[31] MACMURRAY, J. Self as Agent, New York : Harper and Brother, 1957 In FIORENZA, S. F., GALVIN, P. J. Systematická Teologie 1, Římskokatolická perspektiva. Brno : Sýkora, 1996.  ISBN 80-85959-07-0, s. 191

[32] Porov. FIORENZA, S. F., GALVIN, P. J. Systematická Teologie 1, Římskokatolická perspektiva. Brno : Sýkora, 1996.  ISBN 80-85959-07-0, s. 191. 

[33] Porov: Jn 8, 42; Jn 15, 26

[34] DS 75.

[35] Porov.: Jn 8, 42 .a  Jn 15, 26.

[36]SCHMAUS, M.  Boh a Stvorenie,2a, Najsvätejšia Trojica, SSV Trnava 2003,s. 159-160,  ISBN 80-7162-453-5

[37] ŽÁK, E. Řeči konferenční. Praha : Nakladatelství V. Kotrba, 1923.s. 23

[38] Porov.: BART, K. The Doctrine of Creation, In EDWARDS, J. W., BUSSEY, O., KNIGHT, H. 3, bod 1 z Church Dogmaties. In FIORENZA, S. F., GALVIN, J. Systematická Teologie 1, Řimskokatolická Perspektiva. Brno : Sýkora, 1991. ISBN 80-85959-07-0, S. 196.

[39] Tamtiež.

[40] Porov.: DS 525. 

[41] „Syn nie je samým Otcom ani utvorený, ani stvorený, ale splodený.“ DS 75.

[42] „Veríme..., v jedného Pána Ježiša Krista, Syna Božieho ako jednorodeného, splodeného od Otca...“ DS 125.

[43] SCHMAUS, M. Boh a Stvorenie,2a, Najsvätejšia Trojica, Trnava : SSV, 2003. ISBN 80-7162-453-5, s. 160.

[44] Porov.: Ž 2, 7.

[45] SCHMAUS, M. Boh a Stvorenie,2a, Najsvätejšia Trojica, Trnava : SSV, 2003. ISBN 80-7162-453-5, s. 160.

[46] V Bohu „je všetko jedno, tam, kde neprekáža protiklad vzťahu“ DS 1330

[47] Porov.: GALOT, J. Náš milujúci Otec. Trnava : Dobrá Kniha, 2001. ISBN 80-7141-357-7, s. 36.

[48] DS 125

[49] Porov.: KRAPKA, E., KOLEKTÍV. Verbum Fidei VI, Verím v Ježiša Krista, Syna Božieho, Nášho Pána, Teologický inštitút sv. Alojza Spoločnosti Ježišovej na Slovensku, 1992, s. 173.

[50] NĚMEČEK, A. Dogmatika II.. De Deo Trino. CMBF UP Olomouc, s. 11. (skriptá)

[51] Porov.: GALOT, J. Náš milujúci Otec. Trnava : Dobrá Kniha, 2001. ISBN 80-7141-357-7, s. 58-60.

[52] Porov.: GALOT, J. Náš milujúci Otec. Trnava : Dobrá Kniha, 2001. ISBN 80-7141-357-7, s. 60.

[53] Porov.: GALOT, J. Náš milujúci Otec. Trnava : Dobrá Kniha, 2001. ISBN 80-7141-357-7, s. 60.

[54] SCHMAUS, M.: Boh a Stvorenie,2a, Najsvätejšia Trojica, SSV Trnava 2003.  ISBN 80-7162-453-5, s. 173.

[55] Porov.: GALOT, J. Náš milujúci Otec. Trnava : Dobrá Kniha, 2001. ISBN 80-7141-357-7, s. 64.

[56] De Trinitate PL 42, 819.

[57]Porov.:  CHOVANEC, M.  Pneumatológia.  Nitra :  Effeta, 2008. ISBN 80-88741-67-X,  s. 138.

[58]Porov.: Božie zjavenie – Prameň Kresťanskej vierouky. Dostupné na internete:

http://www.mpe.orthodox.sk/wp-content/Kniznica/Dogma1.pdf.  (cit. 5.októbra 2009).

[59] Porov.: LOSSKÝ, V.  Dogmatická teológie. Praha, Vydala metropolitná rada pravoslávnej cirkci v Československu v ústrednom cirkevnom  nakladateľstve v Prahe, 1986. s. 15.

[60] Tropár - z gr. slova "troparion" - znamená víťazstvo. Tropáre sú krátke piesne, v ktorých sa oslavuje udalosť konkrétneho sviatku alebo duchovné hrdinstvo svätého alebo svätých.

[61] Porov.: HORE SRDCIA.  Modlitebník a spevník gréckokatolíka,  tropár na sviatok Bohozjavenia. Prešov  :  Petra, 2002. ISBN 80-89007-29-5, s. 342.

[62] Porov.: LOSSKÝ, V. Dogmatická teológie. Praha, Vydala metropolitná rada pravoslávnej cirkvi v Československu v ústrednom cirkevnom  nakladateľstve v Prahe, 1986. s. 15-16.

[63] Porov.: LOSSKÝ, V. Dogmatická teológie. Praha, Vydala metropolitná rada pravoslávnej cirkvi v Československu v ústrednom cirkevnom  nakladateľstve v Prahe, 1986. s. 15-16.

[64] Porov.: BELEJKANIČ, I. Pravoslávne Dogmatické bohoslovie I. Prešov : Vydavateľstvo Pravoslávna bohoslovecká fakulta, 1995. ISBN 80-7097-314-5, s. 55-56. 

[65] „Duch Svätý nie je Otcom a Synom ani utvorený, ani stvorený, ani splodený, ale vychádzajúci.“ DS 75

[66] Porov:  Sk 16, 7

[67] Rim 8, 9:  Flp 1, 19

[68] Porov.: NĚMEČEK, A.. Dogmatika II.. De Deo Trino. CMBF UP Olomouc (skriptá), s. 13.

[69] Jn 6, 46: 15, 26:, 16, 4:, 17, 4:, 18, 37

[70] SCHMAUS, M.: Boh a Stvorenie,2a, Najsvätejšia Trojica, SSV Trnava 2003,s.161-162, ISBN 80-7162-453-5

[71] BUCHTINEC, P. Duch Svätý – Pán a Oživovateľ, Nitra : Kňazský seminár sv. Gorazda, 2005, ISBN 80-88741-56-4, s. 43.

[72]  Porov.: Sk 16, 7

[73] Porov.: Rim8, 9: Flp 1, 19

[74] Porov.: Jn 6, 46: 7, 16: 8, 26.38: 12, 49: 15, 26: 16, 4: 17, 4: 18, 37

[75] SCHMAUS, M.: Boh a Stvorenie,2a, Najsvätejšia Trojica, Trnava, SSV, 2003.  ISBN 80-7162-453-5, s. 161.

[76] SCHMAUS, M.: Boh a Stvorenie,2a, Najsvätejšia Trojica, SSV Trnava 2003.  ISBN 80-7162-453-5, s. 161-162.

[77] Katechizmus Katolíckej cirkvi. Trnava : SSV, 1999. ISBN 80-7162-259-1, čl.  248.

[78] Porov.: BUCHTINEC, P. Duch Svätý – Pán a Oživovateľ, Nitra, Kňazský seminár sv. Gorazda, 2005. ISBN 80-88741-56-4, S. 100.

[79] Porov.: DOKUMENTY DRUHÉHO VATIKÁNSKEHO KONCILU, AD GENTES 2, Trnava : SSV, 2008. ISBN 978-80-7162-738-8, s. 491.

[80] Porov.: DOKUMENTY DRUHÉHO VATIKÁNSKEHO KONCILU, AD GENTES 2, Trnava : SSV, 2008. ISBN 978-80-7162-738-8, s. 493.

[81] DS 1300-1301. Porov.: Katechizmus Katolíckej cirkvi. Trnava : SSV, 1999. ISBN 80-7162-259-1, čl.  246.

[82] Porov.: FIORENZA, F. S., GALVIN, J.P. Systematická teologie I. CDK Brno, 1996, ISBN 80-85959-07-0, s. 174.

[83] „Urobme človeka na náš obraz a podľa našej podoby...“ (Gn 1, 26)

[84] „Podobne sa teológovia a exegéti zhodujú v tom, že ani Nový zákon neobsahuje náuku o Trojici výslovne, väčšina však viac menej pripúšťa, že trojičná náuka štvrtého storočia a v ďalších dobách má svoj pôvod vo svedectve Písma.“ Porov: FIORENZA, F. S., GALVIN, J.P. Systematická teologie I. CDK Brno, 1996, ISBN 80-85959-07-0, s. 174.

[85] Katechizmus Katolíckej cirkvi. Trnava : SSV, 1999. ISBN 80-7162-259-1, čl.  237.

[86] Porov.: „Počuj, Izrael, Pán je náš Boh, Pán jediný!“ Dt 6, 4. Porov: Mk 12, 28-33.

[87] Porov.:  Ježiš pred veľradou. Veľkňaz si roztrhol rúcho a povedal: „Rúhal sa!“ Mt 26, 65.  Porov: Uzdravenie chorého pri rybníku. „Boha nazýval svojím Otcom a robil sa rovným Bohu.“ (Jn 5, 18).

[88] „Aj iné systémy, čo predchádzali kresťanstvu, poznali Boha ako Trojicu. Indovia poznali Boha ako Brahmu, Višnu a Šivu - tvorcu, ochrancu a ničiteľa. Aristoteles napísal: «Trojica zahŕňa začiatok, stred a koniec, a je teda prostriedkom na vyjadrenie myšlienky naplnenia. Poskytuje nám aj základnú formu pre vzťahy v priestore». Jednako, v kresťanstve je chápanie pojmu Trojice oveľa prepracovanejšie.“ - Porov. WURMRAND, R. Veriť, ale prečo? Alfa Bratislava 1992, s.95.

[89] „Proroctvo nikdy nevzišlo z ľudskej vôle, ale pod vedením Ducha Svätého prehovorili ľudia poslaní od Boha.“ (2 Pt 1, 21).