spoveď
Pritom aj ľudia, ktorí na spoveď nechodia, z času na čas čosi ako spoveď absolvujú. Každý zažíva chvíle, kedy cíti potrebu prehodnotiť svoj život, niekomu sa vyrozprávať a skorigovať svoje konanie. Vďaka týmto ľudským potrebám nie sú psychológovia bez práce.
Ukradnuté vrátiť
So spoveďou je to podobné. Človek nad sebou uvažuje, ľutuje svoje zlyhania a dáva si záväzok zmeniť svoje konanie. „Bonusom“ je odpustenie týchto pokleskov, pre ktoré sa používa aj termín hriechy, samotným Bohom. Až v tomto bode nastáva rozdiel medzi sebareflexiou neveriaceho a veriaceho. Kým ten druhý verí, že môže byť očistený od svojich zlých skutkov a posilnený pri konaní dobra, neveriaci je presvedčený, že môže dostať odpustenie od toho, komu ublížil, ale nič viac. Podstatou spovede je tak – rovnako ako v prípade ostatných sviatostí – viera.
Ako môže jeden človek očistiť druhého od hriechov? Nijako. Kňaz nikdy nemôže odpúšťať hriechy vo svojom mene, ale len v mene Boha, ktorý dal túto moc aj hriešnym ľuďom. Ak človek v tieto skutočnosti neverí, spoveď preňho nemá význam a postačí mu psychológ. Na druhej strane je užitočné, ak má kňaz dobré základy zo psychológie a človeku, ktorý za ním príde, vie pomôcť nielen duchovne, ale aj ľudsky. Z tohto dôvodu musí každý seminarista, ktorý sa pripravuje na kňazstvo, absolvovať štátnu skúšku z pedagogiky a psychológie.
Spoveď dáva veriacemu človeku toľko, koľko do nej vloží on sám. Ak je to preňho nepríjemná povinnosť, ktorú musí raz za čas vykonať, odchádza síce s odpustením, ale bez perspektívy zmeny. Pritom podstatou spovede je práve zmena života k lepšiemu. Ak je spoveď len magickým rituálom, ktorý človek pravidelne podstupuje, ale jeho vzťahy ostávajú nezmenené, je mincou, ktorá sa blyští, ale nemá žiadnu hodnotu. Ak sa zlodej vyspovedá z krádeže, ale nakradnuté nevráti s vedomím, že mu bolo odpustené a bude ďalej kradnúť s tým, že sa mu opustí znova, dopúšťa sa ďalšieho závažného hriechu, ktorým je opovážlivé spoliehanie sa na Božie milosrdenstvo. Milosrdenstvo a spravodlivosť idú ruka v ruke.
Štruktúry hriechu
Tak ako rozrastajúca sa korupcia kazí kvalitu života, tak hriešne konanie ľudí vytvára to, čo teológovia oslobodenia označujú za štruktúry hriechu, pavučinu zla. Národnostná neznášanlivosť, nevymáhateľnosť práva, zneužívanie sociálneho systému a legislatívnych dier, nevyplácanie miezd, jednoducho zlá spoločnosť je len dôsledkom konania hriešnych jednotlivcov.
Napriek tomu, že veriaci si kňazov zvyknú idealizovať, nemali by zabúdať, že kňaz je rovnako hriešnou osobou ako oni. Ešte viac by si to mali uvedomovať samotní kňazi, ktorí sa musia spovedať rovnako ako ostatní veriaci. Dokonca by mali k spovedi pristupovať ešte poctivejšie. Pri každom udelení rozhrešenia by mali mať na vedomí svoju hriešnosť. Byzantská liturgia vo formule rozhrešenia obsahuje slová, ktoré túto skutočnosť stále pripomínajú: „... Boh nech ti skrze mňa hriešneho odpustí v tomto i v budúcom živote...“
Vedomie, že odpustenie hriechov nie je ich špeciálnou schopnosťou, ale službou, ktorú prijali od Boha, by sa malo odrážať aj v ich ochote vyspovedať každého, kto ich o to požiada. Zamieňanie si povolania so zamestnaním a neochota vyspovedať veriacich mimo „úradných hodín“, môže ľudí nielen znechutiť, ale priviesť až k uvažovaniu o zmysluplnosti celej spovede.
Rady pred spovednicou
Katolíci sa podľa cirkevných prikázaní majú vyspovedať aspoň raz do roka. Preto sa pred veľkými sviatkami ako sú Veľká noc alebo Vianoce vytvárajú pred spovednicami dlhé rady. Mnoho veriacich má zaužívané spovedať sa pred každým prvým piatkom v mesiaci, kedy sa v kostoloch pred vystavenou Eucharistiou koná pobožnosť k Ježišovmu srdcu vnímanému ako centrum milosrdenstva a odpustenia. Citliví veriaci však k spovedi pristupujú vždy, keď cítia, že závažným spôsobom prestúpili Božie prikázania, to znamená, že spáchali tzv. ťažký hriech. Ľudia intenzívnejšie prežívajúci svoju vieru si občas vykonávajú aj tzv. generálnu spoveď, kedy analyzujú celý svoj život a vyznávajú aj staršie hriechy.
Aj keď má spoveď pevnú štruktúru, nie vždy prebieha rovnako. Nikdy však nesmie chýbať vyznanie hriechov, ľútosť, predsavzatie vykonať skutky zadosťučinenia a rozhrešenie zo strany kňaza. Štandardne však kňaz povie aj niekoľko povzbudivých slov, ak bližšie pozná dotyčného človeka snaží sa mu aj konkrétne poradiť. Kvôli tomu si niektorí veriaci hľadajú stáleho spovedníka, s ktorým sa môžu poradiť alebo sa mu vyžalovať. Počas veľkonočných a vianočných spovedí, keď pred spovednicou stoja rady a ľudia sú nervózni, keď niekto dlho nevychádza, však nie je čas na hĺbkové rozhovory a preto sa spoveď obmedzuje na spomínané minimum.
Poistkou pre veriacich, že ich hriechy nebudú prezradené, ani iným spôsobom zneužité, je tzv. spovedné tajomstvo, ktorým je každý kňaz pod veľmi prísnym trestom viazaný. Tajné nahrávanie spovede a následné šírenie takýchto nahrávok je považované za jeden z najzávažnejších deliktov, ktorých sa môže kňaz alebo iný veriaci dopustiť. Opätovne to zdôraznili aktualizované Normy o najzávažnejších deliktoch, ktoré v máji tohto roku podpísal pápež Benedikt XVI.
Časť myšlienok sa objavila v článku Karola Sudora Kňaz nesmie prezradiť ani úmysel zločinu, ktorý vyšiel v dnešnom vydaní denníka SME.
Komentáre
Zverejnenie komentára