Mt 14, 22 - 34
Bratia a sestry,
hoci je príbeh utíšenia
búrky na mori veľmi populárny, neznamená to automaticky, že ho všetci
berú vážne. Sú ľudia, ktorí ho vnímajú ako rozprávku a tomuto príbehu
neveria. Ale sú aj ľudia, ktorí podľa neho žijú.
Z evanjelia vieme, že Ježiš rozpustil
zástup a odišiel sa na vrch modliť. Nadránom sa Ježiš po mori blížil
k loďke a je úplne prirodzené, že sa apoštoli báli (por: 14, 22-26).
Musím povedať, že táto udalosť mala pre
skúsených rybárov aj symbolický rozmer. More totiž znamenalo
v židovstve opozíciu voči božskej moci – more a búrka boli v tých dobách
považované za symbol zla a temných síl. V učeníkoch teda nebol iba
strach o holý život, ale i strach z toho, že ich premôžu temné sily. Aj
v našom modernom európskom chápaní symbolizujú búrka a more zápas… zápas
cirkvi alebo zápas bežného človeka s nepochopením, odmietaním,
nešťastím, chorobami, nezamestnanosťou, depresiami…
Tak ako sa na mori strieda obdobie
príjemného vánku, jasného slnečného svitu s obdobím temna, búrky
a ohrozenia, tak je to aj so životom nás všetkých. Hoci prirodzene
túžime iba po pohode, šťastí, zdraví, bezpodmienečne prídu aj ťažké dni
a až vtedy sa obvykle zháňame po Božej pomoci.
Musíme si priznať, že
neraz v búrkach života reptáme proti Bohu a dokonca sa rúhame… Mali by
sme si však uvedomiť našu vlastnú nedokonalosť, a nereptať iba proti
Bohu, že nám okamžite nepomôže.
V životných trápeniach
by sme si mali priznať i svoju mieru zodpovednosti. Veď drvivá väčšina
našich osobných problémov a bolestí nie je vytvorená “zásahom zhora”
alebo dáko umelo, ale vychádza z rozhodnutí a činov nás samých, alebo
našich rodičov, príbuzných, priateľov, nášho okolia… Správy o nehodách
s tragickými následkami, ktoré spôsobujú vodiči s alkoholim v krvi sú
takmer na dennom poriadku. Nerozvážni a zbytočne riskujúci ľudia sa
určite nájdu aj v našom najbližšom okolí. K tomuto niet čo dodať… Sami
sme často veľmi pohodlní na to, aby sme sa starali o svoje vlastné
zdravie…
V živote nás kňazov to býva tak, že ak
upozorňujeme ľudí aby nezabúdali v živote na Boha, mnohokrát počujeme
iba výsmech, alebo ironické odpovede. Ale, keď sa stane niečo zlé, tak
hneď – a často aj tí istí ľudia – reptajú a obviňujú Boha a pýtajú sa,
kde bol, prečo nezabránil nešťastiu, prečo okamžite všetko nenapravil…
Nuž – nie je to nič nové pod slnkom
S reptaním proti Bohu sa stretávame už aj v Starom zákone. Ako vieme,
Izraelský národ reptal často – hlavne na púšti. Raz im chýbala voda, či
chlieb, alebo mali chuť na mäso… Tieto udalosti neprebehli bez reptania
na Boha, ale Boh aj tak dal ľuďom vždy to, po čom túžili (porov.: Nm
21, 4-9).
Bratia a sestry, ako veľmi sa v tomto
smere i my sami podobáme reptajúcim Izraelitom! Koľkokrát sa i my
sťažujeme na Boha? Koľkokrát sme i my sami nespokojní s Božím riadením
nášho života? Rýchlo prehliadame, čo všetko sme už od Boha dostali
a namiesto toho svoju pozornosť sústreďujeme na to, čo nám ešte chýba.
Čo by sme chceli, ale nedostáva sa nám to? Čo všetko si Pán Boh
z našich úst musí vypočuť na svoju adresu? Koľko nadávok, sťažností,
nespokojnosti a nevďačnosti! Žasneme nad Božou trpezlivosťou, že toto
všetko je ochotný z našej strany počúvať a znášať. Žasneme, že to s nami
ešte neskoncoval.
Bratia a sestry, Ježiš
tíši aj naše búrky a trpezlivo k nám kráča po mori našich zlých
rozhodnutí. Keď mu dovolíme, aby pristúpil a ostal s nami, aj my
bezpečne pristaneme na brehu, ku ktorému sa plavíme. Amen
Komentáre
Zverejnenie komentára