Zoslanie Svätého Ducha
Bratia a sestry,
Katolícka cirkev dnes oslavuje. Oslavuje
svoje narodeniny, svoj zrod. K tomu musím dodať to, že zrod cirkvi
nenastal v tichosti. Práve naopak! Znaky procesu boli viditeľné
i počuteľné. Nedalo sa prehliadnuť, že niečo výnimočné sa udialo. Tu sa náhle strhol hukot z neba, ako keď sa ženie
prudký vietor, a naplnil celý dom, v ktorom boli. I zjavili sa im
akoby ohnivé jazyky, ktoré sa rozdelili, a na každom z nich spočinul jeden. – tak to pre nás
zaznamenáva evanjelista Lukáš, ktorý je autorom spisu Skutky apoštolov.
Po udalostiach, ktoré sme počuli v prvom čítaní,
učeníci boli zapálení pre Krista. Akoby boli vo svojej viere opätovne
naštartovaní. To spôsobilo, že už sa viac nemôžu uťahovať pred svetom
a skrývať v strachu o svoj život. Musia ísť s pravdou von.
Čo dnešný sviatok prináša nám?
V prvom rade odvahu - aby sme mali odvahu vyjsť von. Prestať
kresťanstvo a vieru v Krista vnímať ako vec súkromnú, či kostolnú!
Vieru v Boha, ani Boha samotného nemožno zamknúť do kostola! To všetko sa
musí šíriť naším prostredníctvom do tohto sveta - medzi ľudí. Viera a jej
prejavy musia žiť v našom každodennom uvažovaní, rozhodovaní, správaní,
hodnotách a prioritách. Inak sa podobáme tým vystrašeným uzavretým
učeníkom, ktorým vážne hrozilo, že sa stanú súkromníkmi viery a budú len
nostalgicky spomínať na to, čo s Kristom prežili. Tak, ako Boh na
šírenie dobrej zvesti použil slabých a ustrašených učeníkov, tak chce
použiť na šírenie Evenjelia dnes aj nás.
No priznajme si, aké sú prejavy našej
viery? Aké svedectvo dávame svojim deťom, ...? Ako ich privádzame ku Kristovi,
či k viere? Hovoríme im o tom, čo my sami s Bohom prežívame, ako
nám On pomáha a vedie nás po cestách života? Alebo im možno ani nemáme čo
povedať? Nestalo sa zo súčasného kresťanstva neraz iba obyčajné obradníctvo
v zmysle pekných, priam až umelecky stvárnených bohoslužieb,
s prednesom poézie či vystúpením obľúbeného spevokolu? Obradníctvo
v zmysle, že sa patrí dať sa pokrstiť, pobirmovať, patrí sa zobrať sa
v kostole... Iste, tradícia je lepšia ako vôbec nič, ale len ona sama
o sebe nestačí. Ani zďaleka nestačí. To je ako keby bol človek
v nemocnici napojený na prístroje, ktoré ho udržujú pri živote. Síce ešte
nie je prehlásený za mŕtveho, ale je to život?! Asi takto by sa dalo obyčajné obradníctvo
na jednej strane porovnať so skutočným živým vzťahom so živým Kristom na strane
druhej.
Cirkev, ktorú tvorí každý z nás, musí
byť v tomto svete vidieť, poznať. Nie prostredníctvom pohoršujúcich,
priam nechutných káuz, ale prostredníctvom úprimného záujmu o druhého
človeka, o jeho večnú spásu a záchranu, obzvlášť skrze
pomoc blížnemu. Vy ste svetlo sveta. Vy ste soľ zeme, hovorí Ježiš. To je cieľ,
ku ktorému sme i my dnes povolaní.
To druhé, čo si všimnime
z prečítaného čítania je to, že skutočné svedectvo o Kristovi musí
byť nielen verejné, ale aj jasné a zrozumiteľné všetkým, ktorí ho
počúvajú. Koľko zloby sme v tomto smere sami napáchali, keď sme
deformovali obraz Krista v nás svojim nejasným alebo nekresťanským životom?
Prosme dnes Svätého Ducha, aby sme ako kresťania vedeli správnym spôsobom
zareagovať a priznať sa ku Kristovi. Aby sme sa nevystrašili, či nehanbili za
Toho, ktorý za nás položil svoj život.
To tretie, čo pre nás z dnešného
čítania vyplýva je to, že nestačí, aby viera vyšla iba na verejnosť, medzi
ľudí, bola obdivovaná, ale dokázala znášať i výsmech, či ponižovanie
iných. Hlúpe reči nemajú veriaceho človeka odradiť od cesty za Kristom, na
ktorú sa vydal a o správnosti ktorej je presvedčený. Ak je jedna
nevhodná poznámka na moju vieru, či náboženstvo silnejšia než moja láska
a vzťah k Bohu, potom moja viera naozaj za veľa nestojí. Modlime sa k
Svätému Ducha, aby nás obdaroval vnútornou silou potrebnou na prekonanie irónie
nášho prostredia, možno aj toho, v ktorom žijeme pod jednou strechou s našimi
najbližšími.
Bratia a sestry,
bol by som rád, keby Boh zoslal Svätého Ducha dnes i na nás, na cirkev, na
tento chrám, na naše rodiny a naplnil nás darom múdrosti. Aby Svätý Duch
premieňal, naše životy, hodnoty, postoje i myslenie. Kiežby sme sa za svoju
vieru a Krista nehanbili! Kiežby sme boli pre tento svet zrozumiteľní,
príťažliví, nie pohoršujúci a odpudzujúci. Kiežby sme dokázali pre Krista
znášať aj ťažkosti vo viere a prinášať obete. Uvedomujúc si, že sami zo
seba to nezmôžeme a preto prosme: Príď Svätý Duchu! Príď a naplň nás
svojimi darmi! Amen.
Komentáre
Zverejnenie komentára