Príhovor na pohrebe Martina Brestovského (39)

Drahá smútiaca rodina, priatelia, „kolegovia“ z pohrebných služieb, bratia a sestry!

Všetkých nás, ktorý sme sa tu dnes zišli, zasiahla správa o smrti vášho príbuzného a nášho priateľa Martina. Všetci sme prekvapení a preniknutí bolesťou nad jeho náhlym odchodom, ktorý nečakal nikto z nás.

V 39 rokoch odchádza človek plný života, nápadov a humoru. Jeho náhly skon nás núti uvedomiť si, že smrť sa dotýka aj nás, ktorí sa s ňou stretávame prakticky každý deň na pohrebných obradoch.

Keď som sa dozvedel o smrti Martina hneď ma napadlo, koľkokrát som sa s Martinom stretol na cintorínoch, alebo aj tu v krematóriu… veľmi som si na ňom vážil, že nikdy neprešiel okolo mňa, žeby sa nepozdravil, neusmial, poprípade nezažartoval a dosť často mi naozaj zdvihol náladu. Bol otvorený, priamy – jedným slovom bol ľudský. Náš Martin ďaleko predbehol tých, ktorým chýba otvorené srdce a láska voči tým druhým. On ju mal.

Bol jednoduchý, ale verím, že ak sme mali otvorené oči, videli  sme v jeho živote a v jeho konaní mnoho krásnych vecí, niečo, na čo budeme spomínať – čo ovplyvnilo aj môj život. Lebo človek nemusí stavať katedrály, aby sa na neho nezabudlo… stačí, keď prejavil porozumenie, súcit a lásku tým, s ktorými sa stretol a jeho obraz nevymizne z našich sŕdc.

Tak, ako každý človek, aj on spravil v živote chyby a dnes nie iba pri pohrebných obradoch, ale aj v osobnej modlitbe chceme prosiť Boha, aby mu odpustil slabosti, ktorých sa v živote dopustil. V tejto rakve sa ukrýva nielen telesná schránka zosnulého, ale aj jeden životný osud. Je to príbeh radosti i smútku, príbeh sklamania a nadšenia, hriechu a milosti. V dnešnom Evanjeliu sme počuli o búrke na mory. Ľudský život je skutočne ako búrka na mory. Niekedy sa potápame, niekedy pevne držíme kormidlo a napredujeme a niekedy sa pokojné a radostné plávanie po tichom mori mení na život ohrozujúci alebo až ničiaci zápas s tým zlým, čo nás v živote postihlo.

Jeden môj známy si symbolicky – v deň pohrebu svojho priateľa, vymazával v mobile jeho číslo. Meno si tam však ponechal. Keď som sa ho opýtal, prečo to robí, odpovedal: „číslo už nepotrebujem, zavolať  už nemôžem, ale meno tam zostáva, lebo vždy keď pozriem do telefónu a nájdem tam jeho meno, spomeniem si na všetko, čím prispel do môjho života“.

Aj my si dnes musíme vymazať zo svojich životov jedno číslo, na ktoré sa už nedovoláme, na ktorom sa nám už neozve známy hlas. Martin  nám už neodpovie. Ale jeho  meno zostáva v nás,  v srdciach jeho najbližších a všetkých nás, ktorí sme ho poznali a mali radi.

Dnes, ale aj vždy, keď si na neho spomenieme, môžeme premýšľať nad tým, čím  pre  nás  bol,  akú  stopu zanechal  v našom  živote.

Drahá smútiaca rodina, bratia a sestry. Dnes, keď odprevádzame Martina, ktorý opustil tento svet plačeme – sme smutní pretože sa lúčime s mladým človekom, ktorý mal život pred sebou. Všetci dobre vieme, že aj Ježiš zomrel mladý a otázky, ktoré máme v našich mysliach, si možno kládla aj Ježišova matka. Nikto jej nevedel odpovedať na bolesť, ktorú prežívala.

Dnes Vám drahá rodina, nevieme pomôcť. Dnes chceme byť s vami, stáť pri Vás, stáť pri vašej bolesti a spolucítiť s vami.

Aj samotný Boh prišiel o svojho syna, aj On tu chce s Vami dnes byť, aj On cíti vašu bolesť. Chce nám všetkým povedať  – Som tu a stojím pri Vás.

Amen