Jn 5, 1-15

Drahí bratia a sestry, viem, že sa v dnešnej dobe snažíme vytvoriť čo najpríjemnejšie prostredie pre chorých ľudí, ale nikdy nebudeme môcť povedať, že miesto, kde je veľa utrpenia a smútku, je príjemné, alebo krásne. Je vždy ťažké vidieť veľa ľudského utrpenia. Aj pri jazere Betsata to bolo také.

Miesto plné chorých ľudí so všetkými možnými chorobami, ktorí čakali na Boží zázrak, ktorý vôbec nebol bližšie popísaný. Išlo o  občasné zvírenie vody, ktoré spôsobovalo, že došlo k uzdraveniu toho človeka, ktorý do vody vstúpil ako prvý. Kedy sa však voda zvíri, kedy nastane ten moment zázraku, to nikto vopred nevedel. Kedy ten anjel Pánov zostupoval? Pravdepodobne to bola veľmi zriedkavá udalosť.

Jazero pri ovčej bráne bolo miestom s množstvom chorých ľudí, a Ján opisuje, že medzi tými mnohými našiel Ježiš človeka, ktorý bol chorý veľmi dlho. Pýtam sa, prečo si všimol toho jedného? Tých chorých tam bolo veľa. Prečo akurát toho muža? Odpoveď je asi v tom, že na ňom bolo vidieť, že je chorý už dlhý čas – 38 rokov. Ten človek prežil väčšiu časť života v chorobe, ale vieme o ňom ešte jednu vec – on nemal nikoho! A Ježiš pomohol práve jemu…

Myslím si, že nám tým chce Ježiš povedať, že človek v chorobe potrebuje mať niekoho nablízku. Potrebuje vedieť, že nie je sám, že je niekto pri ňom, aby mu pomáhal a podopieral ho.

Ježiš pri jazere neliečil všetkých slepých, chromých… Toto nie je hlavný dôvod, prečo prišiel. Ježiš nám chce týmto evanjeliom povedať, že  chorý človek potrebuje mať vo svojej chorobe oporu, nemá ostať sám…

Choroby sú súčasťou nášho života, ktoré ovplyvňujú a istým spôsobom vychovávajú všetkých okolo. Sami viete, aké to je, keď vám v rodine niekto ochorie. Zrazu sa o  neho musíte starať. Potrebuje viac opatery, pozornosti. Chorí ľudia sú citlivejší a často je veľmi ťažké nájsť akú – takú pohodu. Nie je to normálny stav. Stačí, keď si predstavíte samého seba, akí ste, keď vás povedzme bolí zub. Ako zrazu nevieme nič robiť, na nič sa nevieme sústrediť, všetko nás vyvádza z miery a nič nás nebaví. Toto je obraz chorých ľudí.

Ale všetko sú to veci, ktoré aj nás, keď sa o takého človeka staráme, ovplyvňujú a vychovávajú. Pri chorom človeku sa naučíme slúžiť, učíme sa pokore, prestaneme byť príliš pyšní a sebavedomí a v konečnom dôsledku sme viac vďační za rodinu držiacu pohromade.

Myslím si, že to je to, čo nám Pán Ježiš tou udalosťou pri Betsate hovoril. Choroba, hoci je i ťažká, je súčasťou ľudského života, ale chorý človek ju môže zvládať práve s tými zdravými, ktorí sa o neho starajú. Potrebuje mať niekoho.

Ten chorý pri Betsate to vystihol presne, keď na otázku, či by chcel byť zdravý, neodpovedal hneď áno, ale povedal, čo mu najviac v tej chorobe chýba. Je to veľmi čudná odpoveď, akoby zdravie bola až tá druhá vec, ktorá bola v jeho chorobe ťažká.  To, čo ho trápilo viac bolo, že nemal pri sebe nikoho.

Viem, aké veľké obete mhohí z Vás prinášate v starostlivosti o svojich chorých, a tým napĺňate Ježišovo poslanie. Nech už je starostlivosť o chorého akokoľvek problematická a zaťažuje i celé naše rodiny, je to niečo, čo je naším poslaním.

Nemôžeme byť pri všetkých chorých. Nedokážeme vyliečiť všetky choroby. Ale toto od nás ani Pán Ježiš nechce. Z tej veľkej skupiny chorých našiel jedného človeka, ktorý nemal nikoho, a tomu pomohol. O toho sa postaral. Tomu sa venoval. Aj v našich rodinách sú mnohí chorí. Spýtajte sa teraz samých seba len pár otázok: Majú tí ľudia niekoho, kto by s nimi v tej chorobe bol? Majú niekoho, kto by im pomáhal niesť kríž, kto by im bol oporou?

My ich nevieme uzdraviť ako Ježiš, ale môžeme vyriešiť jeden základný problém chorých ľudí. Môžeme byť v ich chorobe s nimi.