Veľký štvrtok 2016

Milí bratia a sestry! Viaceré dni v tomto týždni majú svoje mená. Piatok nazývame Veľkým, sobotu Bielou, štvrtok Zeleným, alebo veľký. No nie len dni, ale aj ľudia majú svoje mená.

V našich končinách sa značnej obľube tešia biblické mená. Veď koľkože len poznáme Jakubov, Samuelov, Lukášov, Jánov, Michalov, Petrov či Pavlov? A koľkéže Márie, Anny, Zuzany či Sáry žijú medzi nami?

Predsa, nech lovíme v mysli koľko chceme, sotva by sa nám v pamäti vybavil nejaký súčasník zvaný Judáš. Takto – menom Judáš, dnešní rodičia svojich synov nepomenúvajú. Meno Judáš sa totiž zmenilo priam na nadávku. A to napriek tomu, že jeho význam je veľmi pekný. Judáš značí vyznávač. Tento pôvodný význam mena upadol do zabudnutia. Keď sa povie Judáš, nik si na pojem vyznávač ani len nespomenie. Zato našim ušiam znie meno Judáš ako synonymum pre výrazy zradca, zapredanec, odpadlík. Preto nás môže prekvapiť, priam zaskočiť, že Pán Ježiš dáva Judášovi celkom iný prívlastok. Nepriamo i priamo nazýva Judáša priateľom.

Evanjelista Ján nám zachoval správu, ako Ježiš vložil Judášovi do úst smidku chleba. (Jn 13, 26) V Oriente bolo zvykom, že keď chcel ktosi vyššie postavený preukázať zvláštnu lásku a priazeň svojmu hosťovi, vložil mu pri stolovaní do úst malý kúštik chleba.

Pán Ježiš vie, že Judáš sa Ho chystá zradiť. Keď mu napriek tomu kladie do úst smidku chleba, nepriamo mu tým vraví: „Judáš, si môj priateľ; mám ťa rád – takého aký si.“

Ježiš miluje hriešnikov. Chce byť ich Záchrancom. S Judášom stoluje a prejavuje mu priateľstvo aj vtedy, keď už Judáš má vo vrecku odmenu za to, že Ježiša zradí. (porov. Mt 26,47-51)

Podobne, keď Judáš privádza do Getsemanskej záhrady ozbrojenú čatu dovršuje svoju zradu bozkom. Ježiš oslovuje Judáša menom: „Priateľ“. “Priateľu, načo si prišiel?“ (Mt 26,50).

Sväte písmo pre Judáša prináša prívlastok: Kristov priateľ.

Pohorší nás to? Nemalo by! Judáš totiž nie je len nášmu času vzdialená historická postava. Judáš je niekto v nás samých. Kus Judáša je aj v nás. To vykričané, odmietané meno Judáš, patrí aj nám. Aj my sme sa naučili zrádzať Ježiša.

Učeníci pri poslednej večeri sa Ježiša pýtali: „Som to ja, Pane?“ (Mt 26, 21-22). Apoštolovia zneistili, lebo cítili: Zradcom, o ktorom Ježiš hovorí, môžem byť aj ja.

„Som to ja, Pane?“ – Tak sa pýtajme aj my. A kiež spoznáme: Áno, ja som to. I v mojom srdci je mnoho zrady. Kiež každý za seba spoznáme, že medzi tridsiatimi striebornými, ktoré štrngotali v Judášovom vrecku je aj môj príspevok. Kiež spoznáme, že nie len kňazi zaplatili Judášovi za zradu, ale že ty/ja máme podiel na zrade Ježiša. Keby sme hľadali zlo len v Judášovi, iba v druhých, nepovedie to k ničomu.

Je dosť tých, ktorí Judáša ospravedlňujú. Vravia: Veď to, že Ježiš bude zradený, predpovedalo Písmo. Áno, naozaj to predpovedalo. Avšak, aby sa Judáš stal zradcom, musel to chcieť aj on sám. Nebol iba bábkou v hre osudu s vopred danou úlohou. Mohol zradiť Ježiša i dôverovať Mu ako svojmu Pánovi. – Práve tak, ako my.

Judáš sa rozhodol zradiť Ho za 30 strieborných – za cenu otroka. Kto Ježiša zrádza – predáva ako otroka, ten sa sám stáva otrokom; vydáva sa do zotročujúcej moci zlého. Kto Judáša ospravedlňuje, ten vlastne ospravedlňuje seba, ospravedlňuje Judáša v sebe samom, Judáša žijúceho v nás! Veď kto z nás môže povedať, že v mene Judáš, ktoré sa stalo potupným, nie je skryté aj naše meno? – Aj náš životný príbeh? Naše zrady na Kristovi?
Ježiš je stále zrádzaný. Judášskych 30 strieborných sa rozmnožuje a narástol z nich obrovský kapitál.

Premýšľajme, ako zrádzame Ježiša dnes? Zrádzame Ho, keď neplníme sľuby, ktoré sme Mu dali pri krste, pri sobáši. Zrádzame Ho, keď môj/tvoj život hovorí inou rečou akou hovoria naše skutky. Ježiša zrádzame, keď najprv nehľadáme Božie kráľovstvo a Jeho spravodlivosť.

Ježiš povedal Judášovi: „Priateľu“. Stoloval s ním. Dnes chce stolovať s nami. Aj dnes platí zasľúbenie spásy každému, kto činí pokánie, hoc by predtým Ježiša aj zradil. Dôležité je, aby sme Ježiša nezrádzali vedome, aby sme Ho úmyselne nezarmucovali, keď nám z lásky odpustil. Dôležité je, aby sme nepokračovali v prejavoch pokryteckej úcty, aby sme nezneužívali Ježišovu dôveru a lásku. On nás i teraz volá k sebe a pozýva k svojmu stolu ako svojich priateľov.