O ČO SA TREBA VIAC STARAŤ?

Po ukončení Svetového Eucharistického Kongresu v roku 1976 obyvatelia Filadelfie sa rozhodli zvečniť tieto veľké chvíle a dohodli sa, že v ich meste bude stáť pomník Krista. Zhotovenie tohto pomníka zverili v Amerike známemu sochárovi Walterovi Erlebacherovi, ktorý predstavil Krista podávajúceho kúsok chleba, a Jeho postavu, v prirodzenej veľkosti, prikázal umiestniť bez akéhokoľvek piedestálu priamo na zemi. Prečo tento sochár vlastne takto predstavil Krista? Odpovede môžu byť rôzne, ale najsprávnejšia na naše časy je tá odpoveď obsiahnutá v Evanjeliu sv. Jána, ktorú vyslovil sám Kristus: „Nezháňajte sa za pominuteľným pokrmom, ale za pokrmom, ktorý ostáva pre večný život, a ten vám dá Syn človeka“ (Jn 6, 27).

Kristus ako Boh sa postaral pre nás o dočasný pokrm – o tom hovorí Evanjelium. Jemu veľmi záleží na tom, aby všetci jedli a nasýtili sa chlebom, ktorý pochádza zo zeme, ktorý posilňuje ľudské telo. Avšak ešte viac Mu záleží na tom, aby sa všetci nasýtili chlebom z neba, ktorý posilňuje dušu človeka. „Nezháňajte sa za pominuteľným pokrmom, ale za pokrmom, ktorý ostáva pre večný život“.

Sú ľudia, ktorí sa starajú iba o ten dočasný chlieb. Taký bol John D. Rockefeller, najväčší predvojnový boháč, ktorý ku koncu života napísal takto: „s odporom myslím, že ako obeť svojej chytrosti, po ľudskej krivde som vystupoval k majetku, ale čím som bol. Otrokom tužky, ktorá sčítavala suché čísla miliónov“.

Kristus nás vyzýva:

Otroci peňazí, otroci práce, otroci príjemností, staráte sa o tento pokrm, ktorý hynie, ale o ten, ktorý trvá na veky, a tým pokrmom je Eucharistia, tým pokrmom, ktorý trvá na veky, je Najsvätejšia Sviatosť. Tu v Eucharistii, Pána Ježiš sa nám dáva ako chlieb, aby nás vyslobodil z otroctva peňazí, otroctva práce a príjemností, z otroctva zmyslov a ukázal nám večný život. Eucharistia, jej slávenie i prijímanie vzbudzuje v nás túžbu po večnom živote, po nebi, lebo je to chlieb z neba. Najsvätejšia Sviatosť nás premieňa, robí nás deťmi, pripodobňuje nás Kristovi.

V jednej farnosti malých chlapec sa rád zúčastňoval na Svätej Liturgii a prijímal Najsvätejšiu Sviatosť dokonca v obyčajný deň. Otec bol proti tomu. Zdalo sa mu, že syn zbytočne márni čas. Teda raz po návrate z kostola otec ironicky povedal synovi: - Tak čo, synu, stlstol si z tej Najsvätejšej Sviatosti, podrástol si, či zmúdrel? Syn chvíľu premýšľal, a potom odpovedal pokojným hlasom: - Otec, mohli by som ti tiež ubližovať, ale ja ti odpúšťam. Dnes som prijal Najsvätejšiu Sviatosť, teda chcel by som si otca vždy vážiť. Otec sa cítil zahanbený. Po nejakom čase prišiel k synovi a povedal: „Odpusť mi, synu. Teraz vidím, aké krásne sú výsledky tvojho prijímania Najsvätejšej Sviatosti.

Najsvätejšia Sviatosť nás premieňa. Robí nás Božími deťmi, pripodobňuje nás Kristovi. Nestačí nám chlieb na zemi. Viac potrebujeme chlieb z neba. Chlieb nádeje, chlieb silný duchom. „Poďte ku mne všetci“ – hovorí nám Kristus – „ktorí sa namáhate a ste preťažení, a ja vás posilním“.