„[...] EŠTE BOL ĎALEKO, KEĎ HO ZAZREL JEHO OTEC, A BOL MU HO ĽÚTO. PRIBEHOL K NEMU, HODIL SA MU OKOLO KRKU A VYBOZKÁVAL HO“
Keď bol prepustený z väzenia, nemal sa kam vrátiť. Napísal teda list svojim rodičom. Napísal im že bude prechádzať popri ich dome. Nemal odvahu napísať: „okolo svojho domu“. Predsa sklamal rodičov. Prosil iba o to, aby mu dali znamenie, ak túžia, aby ich navštívil. Nech na strome pri jeho rodnom dome vyvesia bielu zástavu.
Vstúpil do vlaku s prudko bijúcim srdcom. Čím viac sa blížil k rodnej dedine, tým viac bol nespokojný. Neveril v akékoľvek znamenie od svojich rodičov a nemal odvahu pohliadnuť na to, čo uvidí za oknom vlaku. Konečne, keď vlak bol už blízko jeho rodného domu, s chvením srdca pohliadol cez okno.. To, čo videl, presiahlo jeho najsmelšie očakávania. Celý strom bol ovešaný bielymi stužkami. Bol to znak, aký dali jeho rodičia svojmu dieťaťu, aby sa zastavil a vrátil sa domov. Navždy!
Táto udalosť nás presvedčuje, že podobenstvo, ktoré nám v dnešnom Evanjeliu vyrozprával Kristus o márnotratnom synovi, sa neustále opakuje. Opakuje sa nielen v rozmere ľudskom, ale predovšetkým v rozmere Božom a spásnom. Totiž tak, ako tí rodičia odpustili svojmu synovi jeho hriešnu minulosť a prijali ho naspäť do rodného domu, tak isto Boh, náš najlepší Otec, je vždy pripravený odpustiť nám naše hriechy a prijať nás do svojho domu, ak Ho o to poprosíme.
Z podobenstva, ktoré nám vyrozprával Kristus, môžeme usúdiť ešte viac. Menovite, že Boh nám nielen odpúšťa naše hriechy, ale taktiež po ich odpustení, berie nás tak, ako by sme tieto hriechy nikdy nespáchali. Aby sme sa presvedčili, že vlastne toto nám chcel Pán Ježiš povedať, zastavme sa na chvíľu na týmto podobenstvom a rozoberme si niektoré jeho elementy.
Keď „bol syn ešte ďaleko, zazrel ho otec a bolo mu ho ľúto: Pribehol k nemu, hodil sa mu okolo krku a vybozkával ho“. To, čo urobil otec, znamenalo, že synovi nielen všetko odpúšťa, ale znovu ho prijíma, ako kohosi najbližšieho, ako milovaného syna.
Ďalej otec prikazuje sluhom, aby priniesli synovi sandále. V biblických časoch nosenie obuvi znamenalo, že je to slobodná osoba. Otroci chodili bosí. Teda obutie sandálov na bosé nohy syna, odstraňovalo znak, že je otrokom kohosi a navracalo mu meno slobodného človeka.
Nakoniec otec prikázal, aby dali synovi na ruku prsteň. Založenie prsteňa na prst syna znamenalo, že otec ho vracia úplne do tej pozície, akú mal pred svojim odchodom z domu.
V dejinách márnotratného syna ľahko môžeme spozorovať naše vlastné dejiny. Ma taktiež veľakrát utekáme z „domu Otca“, keď pohŕdame Jeho láskou a túlame sa po scestiach hriechu. Boh však vždy čaká na náš návrat s otvorenou náručou, nezávisle od toho, ako hlboko sme padli. Ako sme počuli v dnešnom Evanjeliu, márnotratný syn padol tak hlboko, že „túžil naplniť svoj žalúdok strukmi, ktoré žrali svine...“ Hlbšie už nebolo možné padnúť. My tiež nejedenkrát padáme veľmi hlboko. Avšak tým viac Boh na nás neúnavne čaká, zabúda na naše hriechy a nevernosti. Čaká až do okamihu nášho návratu. A keď sa vrátime, tak nám nielen odpúšťa a zabúda na všetky naše hriechy, ale znovu nás prijíma za svojich synov a dcéry.
Bratia a sestry! Kristus, Jednorodený Boží Syn, vlastne preto prišiel na zem, aby nám, márnotratným Božím deťom, ukazoval cestu do „Otcovho domu“. Preto nielen zomrel za nás na kríži, ale taktiež ustanovil sviatosť zmierenia, aby cez túto sviatosť neustále obnovoval naše srdcia a ukazoval nám svoje milosrdenstvo.
Stará rabínska legenda hovorí, že každý z nás je spojený s Bohom neviditeľnou tenkou nitkou. Hriech zaťažuje človeka do takého stupňa, že táto nitka sa pretrhne, keď spáchame ťažký hriech. Ale, ak človek ľutuje, priznáva sa úprimne k vine, ak silno prosí Boha o odpustenie, tak dobrý Boh sa zľutuje a osobne nadviaže túto roztrhnutú niť. Je samozrejmou vecou, že nitka sa stáva čoraz kratšou, a my hriešnici sa blížime čoraz viac do neba. Veríme teda, že každá vykonaná spoveď nás nielen uzmieruje s Bohom, ale taktiež nás približuje k opravdivému „domu Otca“, ktorým je nebo.
Vo väčšine farností a kostolov na štvrtú nedeľu Veľkého pôstu sa začínajú veľkopôstne duchovné obnovy. Ich cieľom je náš návrat do „domu Otca“. Budeme teda odhodlaní s pokorou a odvahou opakovať s márnotratným synom: „Otče, zhrešil som... voči Tebe?“ Odhodláme sa na dobrú a úprimnú spoveď?
Ku Kristovi, ktorý je s nami prítomný počas Svätého Zhromaždenia a pozerá na nás s láskou, modlime sa o tento dar sv. spovede, zmierania s nebeským Otcom i so všetkými bratmi.
Komentáre
Zverejnenie komentára